Slovenská prozaička, filmová a televízna scenáristka Alta Vášová (1939) patrí k výnimočným zjavom na slovenskej literárnej scéne. Tvorivý portrét autorky je celistvý a súdržný v jednotlivostiach a impozantný v ich rôznorodosti smerujúcej do spoločného celistvého posolstva. Napriek tomu, že autorkina výpoveď s pribúdajúcim časom nadobúda čoraz zreteľnejšie kontúry, je možné už jej prvé prózy definovať ako súladné úsilie o exkluzivitu tvaru a vnútornú obsažnosť výpovede. Alta Vášová debutovala koncom šesťdesiatych rokov ako nedeklarovaná členka silnej umeleckej generácie. S odstupom času o tom prinášajú zreteľné svedectvo početné odkazy v jej autobiografických spomienkových prózach Ostrovy nepamäti (2008) a Dolety (2019). Hlási sa v nich k myšlienkovému svetu a umeleckému úsiliu generácie slobodu hľadajúcich spisovateľov, výtvarníkov a filmárov, s ktorými ju spájalo úsilie o humanizáciu sveta v politicky a ideologicky zložitých rokoch druhej polovice 20. storočia. Dnes, na základe počtu napísaných kníh a zavŕšených filmových a divadelných projektov, je možné z autorkinej tvorby odčítať opakovaný záujem o nachádzanie súdržnosti ľudskej komunity vo všetkých jej základných štruktúrach: prírodnej, kultúrnej, metafyzicky existenciálnej. K týmto zadaniam sa vracia cyklicky v rozličných druhových a žánrových modalitách výpovede. Od počiatkov modelovej a experimentálnej prózy z konca 60. rokov (Zaznamenávanie neprávd, 1970, Miesto, čas, príčina, 1972 ), cez pripomínanie ohrozenej enviromentálnej a humánnej civilizácie prostredníctvom využívania postupov a prvkov sci-fi žánru (V záhradách, 1982 Po, 1979), alebo akcentovaním sociálne a kultúrne výlučných osudov (Sviatok neviniatok, 1992, Natesno,1997, Osudia,1995 S Boženou,1995 Menoslov, 2014 Sfarbenia, 2011). Svoju umeleckú výpoveď od polovice 90. rokov postupne vzťahuje k interpretácii autobiografického príbehu v premenách historického času. Počnúc prózou Úlety (1995) otvára pre svoj naratív okrem tematickej aj novú poetologickú platformu. V nasledujúcom období bude autorka akcentovať osobný príbeh v modalite vnímavej pozorovateľky, ktorá sa v historickom časopriestore odvoláva na neopakovateľnosť jednotlivej skúsenosti. Kontextom takéhoto postupu je evokovanie pamäti ako živého, otvoreného procesu s nepretržitou korekciou, s nárokom na omylnosť, avšak vždy v mene uchovania kultúrnej a osobnostnej identity. Ide, povedané spolu s autorkou o príležitosť „vždy znova sa napájať na život“. Rešpektuje tým aj v literárnej práci vitálny organický prírodný rast, hegemóniu detailu nad celkom, presadzovanie fragmentárneho pretržitého pohybu pamäti ako svojbytnej a vitálnej entity. Tento postup autorka úspešne prenáša do svojich kompozičných a sujetových postupov. Príkladom je kniha Ostrovy nepamäti z roku 2008. Pozostáva zo štyroch próz : Sestričky, S Boženou, Úlety, Dolety. Autorka v nej dospieva k podstatnej a zreteľnej syntéze svojho dovtedajšieho písania, prináša vlastnú originálnu verziu autobiografickej výpovede, ktorou sa k vlastnému životu vracia ako k sérii udalostí, referovaných nielen v toku a prúdení fragmentárnych spomienok, ale tiež v modalite odkrývania dovtedy ustanoveného literárneho archívu. Vo všetkých textoch knihy Ostrovov nepamäti, podobne ako aj v nateraz poslednej knihe Odlety (2019) Vášová autobiografické pamäťové rozprávanie „inscenuje“ ako performatívnu, dialogickú a referenčne otvorenú udalosť. V textovej koláži S Boženou vedie imaginatívny dialóg s českou spisovateľkou, v Sestričkách inscenuje príbeh rozdeleného sveta na autobiografickom príbehu dvoch sestier, v Úletoch a Doletoch oslovuje predovšetkým čitateľa a paralelne tiež samu seba. V pretržitom, fragmentárnom monológu vedie spor o zmysel vlastného ľudského príbehu. V Úletoch si zvolila retrospektívny pohľad, ktorým preveruje stálosť, či existenciálnu trvanlivosť vlastných postojov a názorov, v Doletoch sa viac konfrontuje s dobovou kultúrnou a politickou situáciou. Usiluje sa o nachádzanie jednoty a súdržnosti v ostro pociťovanej entropii, chaose, neprehľadnosti a neistote neosobného sveta okolo nás. Existenciálny podtón rozprávania v tejto próze, rovnako ako v próze Odlety (2019) smeruje k hľadaniu rovnováhy medzi jednotlivým a všeobecným, efemérnym a večným. V autorkinej axiológii sú obidve entity rovnocenné. Aj preto, v pozadí jej uvažovania o ontológii jednotlivého a všeobecného sú dejiny a história vždy výlučne singulárnym výsledkom každého jednotlivého ľudského života. Ak v súvislosti s takýmto typom autorskej poetiky uvažujeme o historizujúcej narácii, potom ide v jej biografických záznamoch o autorsky exponovanú a literárne sugestívne štylizovanú korekciu kauzálne a teleologicky vnímaného a interpretovaného dejinného pohybu. História v jej chápaní znamená jednotlivú antropologickú udalosť, stretnutie sa s inakosťou druhého človeka, referovanie mikroudalostí z blízkej (rodinnej) alebo širšej (kultúrnej) reality. Zrozumiteľné a objavné je to predovšetkým pre generáciu, ktorá bola edukovaná k vnímaniu historických udalostí ako dejín pokroku, aby postupne zistila nepravdivosť neosobnej histórie a naučila sa dejiny vnímať ako komornú, pretržitú a existenciálne situovanú udalosť.
Alta Vášová do slovenského kultúrneho priestoru v druhej polovici 60. rokov vstúpila aj ako úspešná dramatická autorka a scenáristka. Iniciálne sa v tomto žánri etablovala ako autorka a spoluautorka (spolu s Evou Rosenbaumovou) literárnych adaptácií domácej aj svetovej literárnej klasiky (Janko Jesenský, Vasilij Šukši, Maxim Gorkij, Anton Pavlovič Čechov). Výrazný úspech, vrátane medzinárodného ocenenia filmovou cenou Grand Prix v Monte Carlo v roku 1970, získala za televízny film Sladké hry minulého leta, realizovaný v roku 1969 podľa Maupassantovej prózy Muška. Táto literárna adaptácia však priniesla aj limity v podobe dvadsaťročného uloženia filmu v trezore. Výrazný divácky ohlas, avšak tiež pozoruhodnú umeleckú úroveň zaznamenali hudobno–dramatické projekty na ktorých Alta Vášová spolupracovala ako scenáristka. Predovšetkým muzikál Cyrano z predmestia (1977) realizovaný spolu s Jánom Štrasserom, Mariánom Vargom a Pavlom Hammelom, ako aj televízny muzikál Neberte nám princeznú (1982) v hudobnej spolupráci s Dežom Ursínym.
Zora Prušková, 2021
