Do literatúry vstupoval Válek bezprostredne po druhej svetovej vojne (1946 – 1947), v trnavskom mesačníku Plameň. Boli to básne takmer napospol ľúbostné, ale vôbec nie tematicky jednotvárne: nijaký mladícky nezrelý sentimentalizmus, naopak, striedajú sa tu významové polohy hravej irónie a sebairónie s tušeniami tragických osudov lásky (motívy sklamania a zrady). Dotyky, Príťažlivosť, Nepokoj, Milovanie v husej koži - tieto štyri knihy z rokov 1959 – 1965 tvoria nepochybné a stále účinne jadro Válkovej básnickej kreativity. Jeho poézia tu nadobudla existenciálne prežívanú a dramaticky prezentovanú intenzitu ľudskej subjektivity, pričom do jej zorného poľa vstupoval aj celý bipolárny svet, ocitnuvší sa na hrane svojej existencie: medzi katastrofou nedávno realizovanou (druhá svetová vojna) a reálne možnou katastrofou ďalšou, ešte hroznejšou (atómová smrť ľudstva). Dynamický, razantne protirečivý vývin koncom 60. rokov v ČSSR strhol so sebou aj M. Válka. Dostal sa do vysokej politiky a až po dlhej odmlke vydal roku 1976 básnickú zbierku Slovo. Pokúsil sa tu umelecky riskantným spôsobom spojiť subjektívnu motivickú líniu, charakteristickú pre jeho poéziu zo 60. rokov, s transparentne jednoznačným deklarovaním svojej stotožnenosti s komunistickou stranou a jej svetodejinným poslaním. Epilóg Válkovej tvorby sa potom niesol v znamení návratu k intímne ľúbostnej lyrike v podobe presne vybrúseného tvaru a významovo uzavretej výpovede (cyklus Z vody a cyklus deviatich sonetov Obrazáreň, publikovaný roku 1980 vo výbere Zakázaná láska). Ak je pre sémantickú štruktúru i myšlienkovú náplň Válkovej poézie charakteristická vysoká miera vnútorného napätia a psychickej tenzívnosti, potom jeho básne určené detským čitateľom sú akoby jej relaxačným protipólom. Sú plné uvoľnenej hravosti jazykovej i motivickej, detskému vnímaniu prirodzenej alogickosti, produkujúcej humor, ktorý miestami prechádza do polohy jemnej irónie.
Stanislav Šmatlák
