Vyše tridsaťročné účinkovanie Alfonza Bednára v slovenskej literatúre prinieslo do jej prozaického fondu výrazné umelecké hodnoty. Aj keď bol kritikou zaraďovaný do tzv. povstaleckej prózy, je od samého začiatku osobitým autorom, ktorý neprijímal hotové ideové schémy, aleu šiel vlastnou tvorivou cestou – hoci ustavične narážal na nevôľu moci a nepochopenie kritiky. Už v románe Sklený vrch, denníkovej spovedi mladej ženy, ktorej zápas o vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou sa končí tragicky, Bednár dovtedy striktne spoločensky determinovaného hrdinu nahradil hrdinom s individuálnym a navyše tragickým osudom. Román získal nezvyčajný čitateľský ohlas nielen vďaka Bednárovej autorskej odvahe, ale aj preto, lebo prišiel s novými výstavbovými prostriedkami do slovenskej prózy: sujet s "tajomstvom", striedanie niekoľkých časových rovín, intímna denníková forma záznamov, vynikajúce rozprávačstvo a suverénne ovládanie rozmanitých rozprávačských techník a postupov modernej, najmä anglosaskej prózy. Vo výraznej miere sa to prejavilo aj v novelách Hodiny a minúty. Napriek ich výrazným umeleckým kvalitám časť literárnej kritiky toto dielo označila za "netriedne" a "abstraktne humanistické" a cenzúra z knihy vyradila novelu Rozostavaný dom (celý súbor vyšiel kompletne až v roku 1962). Bednár v novelách ako prvý ukázal "odkliatu" tvár Povstania a vôbec spoločenskú situáciu druhej svetovej vojny. Umelecky účinným spôsobom zobrazil temné, pudové stránky v človeku – aj v takom, ktorý stál na "správnej" strane dejín. Na ostré výpady odpovedal po bednárovsky: "Neviem o takej dejinnej udalosti, ktorú by nesprevádzala špina, krv a des a z ktorej by sa človek nevymaňoval za nesmiernych útrap, veľmi namáhavo a veľmi pomaly k tomu, aby bol hoden byť nazývaný človekom." Moderným epickým svedectvom o slovenskej dedine v jej polstoročnom vývoji je román Hromový zub. Tento román možno označiť ako umelecky novátorský, lebo ukazuje slovenskú dedinu znútra, mapuje jej hlbinné polohy, umelecky ťaží z jej historickej a mýtickej pamäti. Bola to však len prvá časť zamýšľaného románového cyklu Role, ktorý v úplnej podobe mohol (znova z cenzúrnych dôvodov) vyjsť až po páde komunistického režimu. V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa Bednár začal orientovať vo svojej epike na súčasnosť. V rovnakom umeleckom a občianskom "predstihu" sa opäť podujal klásť nepríjemné otázky vtedajšej "socialistickej" prítomnosti. Volil si prevažne formu alegórie, podobenstva a satiry. Drámu vystriedala groteska, zvierací pohľad na človeka ("rozprávačom" jeho troch románov zo súčasnosti je pes). Alfonz Bednár je aj autorom literárnych scenárov Slnko v sieti a Organ, ktoré stáli pri zrode novej vlny moderného slovenského filmu na začiatku 60. rokov. Posmrtné vydanie románovej epopeje Role len potvrdilo vysoké umelecké kvality Bednárovho diela a jeho nezastupiteľné miesto v modernej slovenskej literatúre.
Anton Baláž
