Publikovať začala časopisecky v Mladej tvorbe, Novom slove mladých, Slovenských pohľadoch a Romboide, najskôr recenzie, neskôr básne. Debutovala básnickou zbierkou Vo vyhni (1978), v ktorej prevládajú prírodné, rodinné a subjektívne motívy, nadväzujúce predovšetkým na domáce pramene ženskej poézie (M. Haľamová, L. Vadkerti-Gavorníková) i svetovú literatúru (M. Cvetajevová). Zaujímavá je autorkina tatranská prírodná lyrika. Tá je zdrojom nielen veľkej časti autorkinho metaforického inventára, ale predovšetkým pozoruhodných konfrontácií vo vzťahu k človeku; rodinná lyrika prekvapuje emocionálnou úprimnosťou a báseň Mame patrí medzi najpôsobivejšie v celej zbierke; ľúbostná lyrika sa nesie v polohe triezvosti, až sebairónie. Zbierke Orešinka (1991) dominujú spoločenské témy z konca 80. rokov 20. storočia spojené s krízou subjektu v tejto spoločenskej situácii. Objavujú sa v nej surrealistické postupy, záznamy snových vízií a hľadanie čistej obraznosti. Ako literárna vedkyňa sa zaoberá problematikou prekladania, predovšetkým kritikou a teóriou umeleckého prekladu. V práci Vzťah významu a tvaru v preklade poézie. Preklady poézie A. Voznesenského do slovenčiny a češtiny (1999) sa sústredila na teoretické i praktické otázky prekladu básnického textu, konkrétne na Válkove preklady A. Voznesenského, ktoré porovnáva s českým prekladom V. Daňka. Valcerová chápe básnický preklad ako osobitý spôsob prekódovania systému jednotlivých rovín poetického textu na princípe štýlovej ekvivalencie. Text ako celok predstavuje potom napriek odlišnej štruktúrovanosti ekvivalent originálu. Válkove preklady Voznesenského tak podľa Valcerovej predstavujú nielen rovnocennú hodnotu vo vzťahu k originálu, ale prevyšujú Daňkov český preklad, ktorý aj napriek novotvarom pôsobí zastarano, kým slovenský, neusilujúci sa o modernizáciu, uchováva si estetickú funkčnosť. V nasledujúcej monografii V labyrinte vzťahov (2000) rozvíja tézy prvej práce formou kritiky prekladov predovšetkým ruskej poézie. Z podobnej teoretickej bázy vychádza aj v práci Hľadanie súvislostí v básnickom preklade (2006). Je akousi syntézou Valcerovej predchádzajúcich výskumov i jej vhľadu do súčasnosti slovenského básnického prekladu. Vracia sa k Válkovým prekladov Voznesenského, sústreďujúc sa na rytmické i rýmové riešenia, ako aj na sémantickú stránku textov, pod drobnohľad si berie slovenskú teóriu prekladu a analyzuje niekoľko vybraných prekladov (napr. Zamborovu Cvetajevovú, preklady Lermontovovej poézie) a predovšetkým významné preklady po roku 1945. Azda najpodnetnejšou je porovnávacia štúdia o štyroch slovenských prekladoch Eugena Onegina, kde si podrobne všíma a posudzuje rozličné prekladateľské riešenia. Výsledky jej výskumu sú inšpiratívne, istým spôsobom vymedzujú smerovanie slovenského básnického prekladu a spoluurčujú súradnice, ktorými by sa mal uberať. V súbore Text ako inšpirácia (2000) prináša interpretácie textov slovenskej literatúry (Hroboň, Horov, Vadkerti-Gavorníková, Turčány, Válek a i.). Okrem toho sa zaoberá aj recenzistikou novšej slovenskej literatúry. Preložila abcházske rozprávky Múdra nevesta (1977), Malyškinov Pád Dairu (1979, s M. Hevešim), Zybylovovej Jasočkinu knižku (1979), Martínkovu Vodu z dračej studničky (1989) a i.
