Boris Brendza photo 1

Boris Brendza

2. 2. 1979
Bratislava
Žáner:
poézia

Komplexná charakteristika

     Meno Borisa Brendzu sa spája najmä s fungovaním časopisu Dotyky, prostredníctvom ktorého má autor možnosť udržiavať neustály kontakt so súčasnou scénou mladých básnikov na Slovensku. Po svojich publikačných začiatkoch na stránkach rôznych literárnych periodík básnik do kontextu slovenskej literatúry naplno vstúpil v roku 2000 svojou debutovou básnickou zbierkou Obrazce. Texty Borisa Brendzu sú akýmsi neustálym hľadaním esenciálneho zmyslu výpovede autora, pričom medzi básňami jednotlivých zbierok sú badateľné isté výrazové posuny, ako aj posuny na úrovni jazyka či štruktúry básne. Avšak básnik už od počiatku vytvára jemu vlastnú líniu motívov, ktoré tiež ďalej rozvíja do nových podôb. Autorov záber poézie, ktorým reflektuje ostatné (či už slovenské, alebo zahraničné) literárne dianie, nie je ani zďaleka obmedzený a jeho inšpiračné východiská sú do istej miery viditeľné i v prípade jeho textov (vplyv poézie surrealizmu, konkretistická poetika a pod.).

     Debutový výber Brendzovej poézie predstavuje verše reflektujúce pocity a vnemy lyrického subjektu, jeho najbližšiu realitu, v ktorej sa zrkadlia i jeho vzťahy voči svetu. Ustaľuje sa rovina motívov básnika – Brendza pracuje s motívmi, ako sú napr. večnosť, matka, ticho a i., pričom atribúty modernej poézie strieda s tradičnými. Pevne ukotvené sú v jeho básnických textoch tiež prvky prírodného sveta, najmä animálny motív ryby, hada, motýľa, páva či hyeny (ktoré častokrát v poézii rôznych období a proveniencií nadobúdajú až symbolické významy). Básnik preferuje v zbierke voľný verš, pričom však niektorým básňam dáva podobu rôznorodého formálneho usporiadania veršov. Voľnoveršovú štruktúru niekedy narúšajú veršové pasáže viazané rýmom. Pre lepšiu orientáciu v texte básnik uvádza označenia básní rímskymi číslicami. Názvy básní v zbierke neuvádza, čo možno vnímať aj ako gesto autora vyzývajúce k spolupráci samotného čitateľa – ten môže báseň akoby uchopiť na základe jej ústrednej idey. Básne Brendzovej prvej zbierky predstavujú akési črty, myšlienky v náznaku, fragmenty pocitov. Verše zbierky Obrazce sú ťažko uchopiteľnými zábleskami príbehov, ktoré – podľa slov J. Vlnku – „rúcajú logické súdy“. Potvrdením tejto myšlienky sú i postmoderné tendencie v básňach autora, na ktorých sa však odráža aj zreteľný vplyv modernistického vnímania (prostredníctvom avantgárd a najmä surrealizmu). Okrem týchto znakov možno v textoch nájsť tiež atribúty poetiky J. Ondruša či J. Stacha, ktoré sa rozvíjajú prostredníctvom zmyslových metafor: „hyeny milujú praskajúce kosti“ (báseň XII.); „prebleskuje chlad / kovom po súšiach / kovom do nechtov“ (báseň XVI.). Na „druhé“ prečítanie verše odhaľujú tiež skryté detaily odkazujúce na Bibliu. Autor svoje verše oživuje graficky, ako aj vo zvukovej rovine – používaním zvukových figúr, napríklad aliterácií: „krehké klopkanie kopýtok“, prostredníctvom ktorých sa básnikovi darí zapájať širokú škálu zmyslových vnemov čitateľa. Na úrovni jazyka Brendza častokrát verše skonkrétňuje pomocou číselných výrazov – „šesťstošesťdesiatšesťkrát obtočený had“; „dvanásť pomazaní“; „sedempercentných bohov.“ V zbierke Obrazce dominuje otázka večnosti, pominuteľnosti, akéhosi kolobehu, nekonečna, na čo autor na mnohých miestach zbierky poukazuje veršami ako: „večnosť / v nemennom pohybe“; „pozerá do výšok nekonečna“ atď. Pri tomto hľadaní však nemálo ráz skĺzava i k nevábnym obrazom, prostredníctvom ktorých samotné motívy deestetizuje, čo však vo svojej ďalšej polohe písania kompenzuje, nahrádza veršami imaginatívnej, jemnej lyriky; veršami, v ktorých dominuje ženský subjekt s obrysmi až akejsi éterickej bytosti – „[...] žena / viazaná čistotou / pozerá do výšok nekonečna / nekonečná“ (báseň XIV.).

     Pokračovaním Brendzovho nastúpeného trendu písania je i jeho, v poradí druhá, básnická zbierka Mesačné hodiny (2002). Aspekty vytvárajúce Brendzovu poetiku sú v tomto výbere ustálenejšie a presnejšie. Básnik rozvíja a prepracováva inštrumentárium prírodných prvkov (vŕba, havran, včela, labute a i.), ako aj kľúčový motív večnosti, s ktorými v textoch narába. Cez atribúty počasia a s ním spojeného prírodného sveta vyjadruje nálady, pocity lyrického subjektu a tým intimizuje aj samotnú atmosféru básne. Oproti debutovej zbierke pracuje Brendza viac s komponentmi farebnej škály – spojeniami ako napr. „plášť temnobelasý“; „sivota daždivá“ rozvíja podobu svojich vizuálnych metafor. Obrazy ženského subjektu ako predmetu túžby, éterickej ženy, panny, kultivuje a rozvíja obrazmi ženy – matky, stareny (báseň IX.), prípadne za istú modifikáciu možno považovať napr. i motív včelej matky (báseň II.). Z hľadiska zvukovej výstavby básne sa v zbierke opakujú aliterácie („príjemne prchavý / pás trávy cez peniacu púšť“), novo sa však objavujú krátke refrénovité pasáže veršov, rytmicky podobné riekankám. Opätovne je veľká časť básní uvádzaná bez konkrétnych názvov (očíslované sú rímskymi číslicami ako v predošlom výbere, prípadne sa neuvádzajú ani tie), avšak akýmsi ozvláštnením je samotná kompozícia zbierky, ktorá je netradične tvorená formou štyroch samostatných častí, súborov voľných listov.

     Texty doposiaľ ostatnej básnickej zbierky Borisa Brendzu dopĺňajú kresby M. Kellenbergera. Zbierka Poď ďalej a povedz! (2006) je písaná voľným veršom, no je rámcovaná opakujúcim sa rýmovaným štvorverším a duplicitným používaním motívov približuje žáner pásma, v ktorom sa voľne rozvíja brendzovský motív večnosti a nekonečného putovania. Lyrický subjekt nemá v jednotlivých básňach celkom jasné kontúry. Javí sa tak, akoby mal niekoľko rôznych identít – niektoré z textov vyznievajú ako monológ jeho samého, inde sa lyrický hrdina vyznáva ženskej bytosti, resp. inej, druhej osobe, čo síce na prvý dojem môže pôsobiť mätúco, no v konečnom vyznení sa ukazuje, že Brendza rozohral zaujímavú hru významov a zahalených identít: „Čuduješ sa, / keď sa opýtam, / čo robíš v tejto krajine. [...] Skús nemlčať. / Negúľať očami / dýchavičnej stareny“ (s. 9); „[...] Do stavu prachu / vstúp. / Do stavu ničoho/ pokľakni. / Rozhliadni sa a uviď! / Vlasom tenším ako on sám / načrtni svoju podobu. / Lebo v tej ostaneš / už naveky“ (s. 13). I v tomto výbere sa básnik prikláňa k prvkom konkretistickej (najmä stachovskej) estetiky či tiež k atribútom surrealistického automatického písania (napr. báseň na strane 10). Deestetizujúce obrazy básnik obmieňa pokojnými, intímnymi polohami jeho textov, ktoré v niektorých prípadoch nadobúdajú prvky epickosti – báseň sa stáva akýmsi mikropríbehom a v celkovom vyznení má ostatná zbierka autora tlmený, pokojnejší tón.

     Boris Brendza svoje básne od zbierky k zbierke zjednodušuje, spriehľadňuje, čím sa pre čitateľa stávajú komunikatívnejšími, no i napriek konštantným prvkom jeho textov, ako inšpirácia prírodným svetom, estetizácia škaredého, úsporný jazykový prejav, motív večnosti, nekonečna a ženy/matky/éterickej bytosti, sa nevyhýba experimentu.

Mária Pavligová