Ivan Kolenič photo 1

Ivan Kolenič

22. 1. 1965
Zvolen
Žáner:
poézia, próza

Stručná charakteristika

Aj napriek vážnym cenzúrnym zásahom sa debut I. Koleniča Prinesené búrkou koncom osemdesiatych rokov 20. storočia zaradil medzi prelomové básnické zbierky, predznamenávajúce nové smerovanie slovenskej poézie (J. Urban, E. Groch, T. Lehenová). Dovtedy nepublikujúci autor pobúril časť literárnych kritikov a čitateľov tematizovaním svojho súkromného bohémskeho života neuznávajúceho konvencie a pravidlá (v literárnej aj spoločenskej rovine). Druhá skupina, rovnako početná, oceňovala na Koleničovej poézii spontánny pozitívny rebelantský výstup proti pokriveným kritériám vkusu a kultúrnej politiky: „Po dlhých, dlhých rokoch, keď mladý básnik musel byť pokorný, príčinlivý, prostomyseľný i pokrytecký zároveň, teda celkom pomýlený – sa konečne dostávajú k slovu mladí ľudia, ktorí netúžia po takýchto piatich p, ktorí nechcú byť takí, ako to majú naprogramované, ktorí si vážia svoju originálnosť, ba s neskrývanou sebaláskou si ju priam pestujú“ (V. Mikula). Pod názvom Legitímnosť zážitku bola v Romboide (1988, č. 5) publikovaná diskusia o knihe, pomenúvajúca základné poetické charakteristiky aj hodnotové súdy zbierky, platné aj pre neskoršiu Koleničovu tvorbu: „excentrická“ a „kultivovaná“ (V. Mikula), „neideologická“ (V. Mihálik), „autentická“ (M. Žiak), „polemizujúca“ a „prirodzená“ (D. Hevier), „originálne vybavená“ (P. Zajac).

Kľúčovým kontrastom Koleničovej poézie je rozdelenie sveta na súkromný a verejný priestor. Súkromie znamená slobodu, beztrestnú možnosť byť samým sebou, prebývanie vo vybranej spoločnosti, ktorej súčasť tvorí výberové umenie: v zbierke Prinesené búrkou predovšetkým okruh amerických priekopníkov jazzu a bluesu, v zbierke Pôvabné hry aristokracie umelci-rebeli, charakterovo alebo autorsky blízki I. Koleničovi (V. Woolf, W. Stevens, E. Pound, J. P. Sartre a iní). „Súkromné“ svojou kvalitou prevyšuje „verejné“, dáva subjektu pocit nadradenosti, robí ho súčasťou intelektuálnej a umeleckej „aristokracie“ postavenej nad svetom ľudí zastrašených socializmom a pohltených kapitalizmom (Rock and roll, Slasti anarchie, Zuzana povedala). Z tohto „totalitne subjektívneho“ egocentrického priestoru subjekt vychádza iba za naplnením svojich vyšších (estetika, nežný eros, priateľstvo) aj nižších (agresia, pudový sexus) potrieb. Vnímanie existencie a ostré vymedzenie oboch priestorov dokumentuje básnikov kritický postoj voči ľuďom, komplikovaný odkázanosťou subjektu na ľudskú prítomnosť. Autor často tematizuje medziľudské vzťahy, zahŕňa ich do základnej východiskovej situácie, čo zreteľne podčiarkujú početné motívy kontaktu (telefonovanie, formy rozprávania) či stretnutí.

Koleničov subjekt je vyhranený „flákač“, neschopný kompromisu, ctí si slobodu svojho stavu „nikam nepatriť“ a „nič nemusieť“, dokonca ani dodržiavať pravidlá, ktoré si sám určuje. Vyčleňuje sa voči konformnej, úzkoprsej malomeštiackej mase, posudzuje ju kritériami svojho sveta, pohŕda ňou a šokuje asociálnymi alkoholovými, drogovými a kriminálnymi provokáciami, otvoreným štylizovaním sa do roly „živočíšneho gaunera. Superega. Superstar...“ (Slasti anarchie). Táto tendencia vrcholí v knihách Rock and roll a Slasti anarchie zo začiatku deväťdesiatych rokov, keď spoločnosť nadobudla prvé skúsenosti s pluralitou a konzumným kapitalizmom, nanovo určujúcim vzťahy umelec – spoločnosť (marginalizácia umenia) a umelec – sloboda prejavu (demagógia devalvácia slova).

V zbierkach Pôvabné hry aristokracie a Korienky neviditeľnosti sa poetika „búrky“, dravosti a agresie mení na introvertnú melanchóliu a do popredia sa dostáva iná typická črta básnika Koleniča – senzibilita. Ako senzibil presne odkrýva pretvárku a neslobodu jednotlivcov, skupín a celej spoločnosti a zosmiešňuje ju. Zároveň ho táto senzibilita robí zraniteľnejším, vyvolávajúc u čitateľa empatiu a hlbokú emotívnu zainteresovanosť. Do tretice je senzibilita uplatnená v jazyku Koleničovej poézie, kde tvorivo balansuje na viacerých hranách: na jednej strane originality, presnosti a imaginatívnosti, na druhej strane gýča, sentimentu, ornamentálneho verbalizmu.

V deviatich zbierkach poézie predstavil I. Kolenič kultivovaný, zámerne kontrastný prejav so širokým štylistickým registrom. Tematizovanie seba, striedavo v duchu „carpe diem“ alebo melancholického „flákačstva“, sa stáva základným centrom básnikovej tvorby. Autor v súčasnej slovenskej poézii najpresnejšie zosobňuje avantgardného prekliateho básnika, ku ktorému patrí bohémsky exhibicionizmus, istota vlastnej exkluzivity a ignorovanie všetkých spoločenských a väčšiny umeleckých konvencií.

Ján Gabura, 2012