Poézia bola pre Ivana Kupca večnou milenkou. Jej akvamarínové ruky – aby som parafrázoval jednu jeho báseň – boli stanom polárneho bádateľa, hladkal ich ako buditeľ naveky zaspávajúcej harfy, keď sa utopenci usmievali, spievali a pozorovali jej kockované prsia, ktoré boli zároveň svätyňou. Počúval ich vzrušene, hoci v ľavom uchu mu chystala skupina peňazomencov pohrebnú hostinu a v pravom uchu vztýčil veliteľ ponorky šibenicu. Klietky s hviezdami pálili.
Ivan Mojík
Kupec neprijíma realitu sveta a realitu seba samého ako čosi statické, meravé: nepretržite hľadá pravdu o svete i o sebe.
Jozef Bžoch
Ivan Kupec je autor nesmierne hĺbavý, inklinujúci k filozoficky ladenej poézii, ba dalo by sa povedať, že básnikom-filozofom je takmer v každom svojom verši. Naozaj premýšľa v básni, premýšľa básňou, ale pri písaní nesporne intenzívne uvažuje aj o básni a jej jednotlivých komponentoch – vari nič nie je v jeho jednotlivých básňach, ale ani v knihe ako celku výsledkom náhody, naopak, všetko je výsledkom intenzívneho tvorivého nasadenia, v ktorom sa emocionalita výrazne spája s ráciom jeho autorskej osobnosti.
Igor Hochel
