Ján Ondruš photo 1

Ján Ondruš

11. 3. 1932
Nová Vieska
—  7. 11. 2000
Stupava
Pseudonym:
Ján Bábik

Komplexná charakteristika

Autor vystúpil ako zrelý básnik roku 1956 desiatimi básňami v Mladej tvorbe. Jeho poézia už od začiatku odpovedá na deštruktívne sily, ktoré svet a človeka v ňom rozkladajú. Proti týmto silám stavia Ondruš obrovské odhodlanie byť zajedno s vlastnou roztrieštenosťou, za všetkých okolností a do dôsledkov. Práve toto odhodlanie ho robí celistvým a neredukovateľným. Odpor k akémukoľvek zmeraveniu a pohlteniu sú dve predstavy, ktoré sú stále prítomné v jeho diele. Práve to spôsobuje, prečo je Ondrušova poézia taká ťažko zaraditeľná a jedinečná. V slovenskej poézii má azda len jedného predchodcu – Janka Kráľa. V literatúre 20. storočia sa situuje medzi takých autorov, ako sú V. Popa, S. Beckett, H. Michaux, Ch. Morgenstern a iní. Od ústretovosti voči svetu prechádza Ondrušova poézia k vytváraniu foriem úzkosti, ničivosti, ale aj života a lásky. Jeho báseň sa neutvára a nerozvíja v zaužívanom metaforizovaní. Skutočnosť neozvláštňuje a neinterpretuje, ale poznajúc bolesť rozkladu, obrovské možnosti zraniteľnosti, ľudskej a sociálnej ničivosti a sebaničivosti, priamo definuje základné ľudské stavy. V kontexte vágnosti ide o typ básnickej fenomenológie, ktorá zoči-voči neriešiteľným rozporom v človeku samom hľadá fenomény s axiomatickou platnosťou. Jeho "básnické hry" podobné Popovým sú preto vždy viac ako hry a viac ako básne. Postupmi surreálneho verizmu je Ondrušova poézia pokračovaním životného zápasu, v ktorom nemožno zvíťaziť, ale možno v ňom vydržať. Významnou črtou je nadväzovanie na zásady surrealistickej poetiky, ktorá nachádza svoj výraz predovšetkým v jazykovej a štylistickej deštrukcii a inovácii (syntaktický anakolút, neologizmy, gramatické deformácie, vetné a myšlienkové presahy). Osobitosť postupov sa odrazila v stavbe a tvare veršov i v básnických formách. Originalita básnických postupov nie je účelom, hrou, ale prostriedkom na prienik do psychosociálnej podstaty ľudskej existencie. Preto básnik hľadá to, čo je ďalej nemeniteľné a nezničiteľné (voda, oheň, popol, jazva) a stavia sa proti ľudskej protikladnosti a ničivosti, proti smrti. Ondrušova báseň v slovenskej poézii najradikálnejšie zbavuje báseň tradičnej lyrickosti. Rezignuje takmer na všetky vonkajšie znaky básne. Stavia báseň doslova z vecných výpovedí, ktoré rezignujú na zvonku vnesenú expresívnosť. Základné piliere v nej tvorí niekoľko elementárnych vecí a stavov, ktoré prechádzajú skúškou deštrukcie (popol, jazva, kríž). V poslednej Ondrušovej zbierke Ovca vo vlčej koži (1997) rozvíja morgensternovský typ parodickej, perziflážnej poézie vybudovanej na princípe jazykových hier. Ján Ondruš je jediným slovenským básnikom po 2. svetovej vojne, ktorý si zaslúži atribút absolútneho básnika. Jediný totiž najdôslednejšie odolal tlaku deformujúcich ideológií, a pritom básňou odpovedá na ľudskú a sociálnu situáciu povojnového ľudstva ako veľký básnický existencialista. Vytvoril báseň, ktorá sa rovnako ako človek nevzdáva, aj keby malo ísť o všetko, aj keby jej napokon zostalo len niekoľko elementárnych, neraz škaredých a ošklbaných slov. Nemožno sa vzdávať, treba vydržať – také je posolstvo Ondrušovej poézie.