Ján Tužinský patril medzi najvýznamnejších slovenských prozaikov strednej generácie. Vášnivo obhajoval človečenstvo a ľudskosť, spúšťal hlbinné sondy do človeka, aby pomohol pochopiť aj jeho zdanlivo protirečivé či nelogické konanie. Takto sa mu darilo zobrazovať večný konflikt dobra a zla, ktorý nezaznamenával iba vo vzťahoch dvoch či viacerých protagonistov, lež aj v každom jednotlivcovi. Do literatúry vstúpil zbierkou poviedok Bičovanie koní, v ktorej rozvíja myšlienku ľudskej spolupatričnosti, preklenujúcej brehy života a smrti, lásky a nenávisti, dobra a zla, miestami skĺzavajúc do moralizujúcej polohy. V úsilí o analyticko-moralizajúcu líniu pokračoval aj v zbierke poviedok Čakanie na šarhu. V nej reflektuje postavenie človeka v neautentickej spoločnosti, v ktorej sa relativizuje tradičné chápanie hodnôt a nastoľuje sa ich nová hierarchia. Široko koncipovaný románový príbeh Kto hodí kameňom rieši prelomové historické udalosti 20. storočia v živote malého slovenského mestečka, do ktorého sa po štyridsiatich rokoch vracia hlavný hrdina – židovský emigrant. Titulné Kto hodí kameňom je výrazom autorovho chápania ľudskej nedokonalosti a slabosti, nie je však vždy odpúšťaním. Autor sa pokúsil zobraziť tragiku ľudského života a jeho nemenné hodnoty, snahu človeka uchovať si svoju tvár aj v čase, keď ho valcujú tzv. veľké dejiny cez perspektívu historickej rekonštrukcie v aktuálnej súčasnosti – oslava výročia založenia mestečka. Avšak zrýchlený historický čas, prezentovaný cez sled prelomových udalostí a ich hodnotenia sa usiloval fixovať v predstavivosti čitateľa aj expresívnou fabuláciou, ktorá ho núti siahať aj po ahistorických bizarnostiach, čím vlastne zotrie celé úsilie o mravné poučenie z nedávnej minulosti, pretože upriamuje čitateľovu pozornosť práve na bizarnosti individuálneho života. V románe Biliard na streche sa sústredil na otázky ľudského bytia na pozadí politického zlomu v roku 1968 a následnej normalizácii, do súčasnej i starej Bratislavy situoval poviedkovú knižku Krypta, využívajúc kompozičné postupy, uplatnené aj v predchádzajúcich knihách. V novele Bastard v daždi sa snaží o kritickú analýzu životného štýlu súčasnej slovenskej inteligencie, prezentovanú cez drámu o nepochopení a nepoznaní. O odosobnenej atmosfére sídliskovej Petržalky hovorí zbierka poviedok Jeremiášov plač. Ďalšími variáciami témy človečenstvo a ľudskosť sú prozaické texty Sklené oko, Niečo ako sen a Mimikri. Ako autor literatúry pre deti a mládež sa predstavil nateraz jednou knihou Straka nekradne. Tá je ponorom do duševného sveta dieťaťa pripútaného na invalidný vozík, opäť prezentovaným ako humanizujúce posolstvo. V oblasti esejistiky sa prezentoval predovšetkým ako polemik s teóriou postmoderny. Dôkazom toho sú tituly Bledomodrý svet a Postmoderna – Smrť literatúry. Autorsky sa podpísal aj pod knihu politických glos Motiviáda. Spolupracoval s rozhlasom, pre ktorý napísal viacero pôvodných textov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej literatúry.
Eva Faithová
