Ján Uličiansky photo 2

Ján Uličiansky

29. 10. 1955
Bratislava

Komplexná charakteristika

Ján Uličiansky vstúpil do literatúry pre deti ako autor divadelných a rozhlasových hier. Po prvýkrát sa knižne predstavil v roku 1981 knižkou autorských rozprávok Adelka Zvončeková a svojím debutom podstatným spôsobom ovplyvnil vývoj modernej autorskej rozprávky v slovenskej literatúre pre deti a mládež. Prezentoval sa ako znalec umeleckého jazyka, ktorý majstrovsky synchronizuje so zákonitosťami detskej logiky. Spisovateľ hľadá nové súvislosti vo vzťahovej rovine dospelých a detí a túto vzťahovú rovinu premieta aj do invenčného spájania slov s podobným slovotvorným významom alebo fonetickým príbuzenstvom. Vytvára tak nekonvenčné spojenia, ktoré prinášajú nové estetické kvality a nápadité humorné kontexty. Vo svojej tvorbe pre deti mladšieho školského veku cizeluje problémovosť ich vnútorného duševného prežívania, dodáva mu status vážnosti. Úsmevným a pritom nesmierne vľúdnym a umelecky kultivovaným spôsobom im poskytuje alternatívu porozumenia. Ján Uličiansky vyrastal medzi tromi súrodencami a rozvoj jeho fantazijného sveta podporovala matka, ktorá sa venovala ochotníckemu divadlu. Prvky autopsie v jeho rozprávkach majú základ v rozprávaní starých rodičov, ktorí počas života niekoľkokrát vycestovali za prácou do Ameriky a Kanady. Svojou prvou knižkou Adelka Zvončeková predstavil typ novátorskej autorskej rozprávky, v ktorej prvky autopsie viažuce sa na autorovo detstvo nepredstavujú len originálnu umelecko-reproduktívnu hodnotu, ale predovšetkým výpoveď o ich výberovej, cizelovanej dešifrácii, ktoré majú svoje eticky a filozoficky vypointované posolstvo. Humor, ktorý oživuje Uličianskeho autorské rozprávky nevyplýva len z prvoplánového epického kontextu, ale je dielom autorovej cielenej tvorivej invencie, s ktorou spája odpozorované fenomény detského sveta s novými fantazijnými a kontextuálnymi prvkami súčasného sveta. Z problémového hľadiska sa autor venuje predovšetkým detskej túžbe po láske a porozumení, pocitu nepatrnosti a osamelosti, ale aj schopnosti detí vytvárať z každodenných obyčajných vecí veci neobyčajné. Pointy, ktoré završujú jednotlivé rozprávky, majú silný etický a detskému vnímaniu primeraný filozofický podtext (napríklad: „Ani najkrajšia básnička sa nesmie brať doslova“, „Keď sú ľudia k sebe zdvorilí, hneď je život krajší.“). Uličianskeho rozprávky sú „obranou detí pred necitlivosťou, nepochopením a nedostatom lásky. Dieťa preňho nie je len objektom výchovy, vzdelávania, hmotnej zabezpečenosti, ale najmä človek túžiaci po duchovnej spriaznenosti a podpore pri riešení svojich na prvý pohľad banálnych problémov.“ (Kveta Slobodníková). V podobnom duchu sa nesie aj jeho ďalšia knižka pre deti Nedeľa (1987). V poradí tretia knižka Snehuliacke ostrovy (1990), ktorá bola v roku 1992 zapísaná na Čestnú listinu IBBY a získala Cenu vydavateľstva Mladé letá, priniesla do autorovej tvorby nové tvorivé postupy. Parodicko-nonsensové variácie snehuliackej tematiky, dotiahnuté do detailnej jazykovej virtuozity sú tu konštituované v podobe anekdotických a alegorických rozprávok s cestopisnými, westernovými a mimozemšťanskými motívmi. „Postavy snehových panákov sú štylizovanými modelmi ľudských charakterov a vlastností. Príbehy polemizujú s ľudskou krátkozrakosťou, márnomyseľnosťou a malichernosťou, s akými sa ľudia správajú jeden k druhému a voči prírode.“ (Zuzana Stanislavová). Schopnosť dieťaťa prechádzať z fantazijného sveta do reality a naopak premietol autor do knižky Máme Emu (1993), kde rozohráva dobrodružstvá škôlkárskych detí so zázračnou učiteľkou Emou, ktorú si pričarujú kresbičkou na chodník. Čarovné úniky zo všednej reality polemizujú s rutinérskymi praktikami niektorých vychovávateľov a obhajujú právo detí na slobodnú hru a voľnú fantáziu. Problematika komunikácie handicapovaného dieťaťa s okolitým svetom a adaptácie ľudského jedinca na stresové a konfrontačné situácie je námetom ďalšieho autorovho titulu Veverička Veronka (1996). Krehký príbeh chlapca na vozíčku a jeho kamarátky veveričky Veronky, ktorá sa „nervovo zrútila zo spíleného stromu“ je zakomponovaná do pokojného prostredia Orieškových kúpeľov. Vzťahová intimita, prelínaná dramatickými zápletkami dobrodružstiev veveričky Veronky poskytuje jeden z najkrajších obrazov priateľstva v detskej literatúre. Personifikované postavičky kúpeľných veveričiek nám opäť podávajú štylizovaný obraz ľudského sveta a jeho charakterov, ale aj správu o nenahraditeľnosti ľudskej empatie, dôvery a lásky. Aj v tejto rozprávke nájdeme stopy ekologického podtextu, ktorý v citlivej miere sprevádza autorove diela. Deťom, ktoré si po prvý raz sadajú do školských lavíc, je venovaná knižka Pán Prváčik (2002). Variácie na slovnú hračku – pána Áčika tu defilujú v podobe pána Chrobáčika, Babráčika a Hráčika. Opäť nejde iba o dômyselnú hru so slovami, ale aj o záber do problematiky ambivalentnosti úspechu a neúspechu, neúplných rodín a ich dosahu na deti, alebo do problematiky „byť“ a „mať“, ktorá je v súčasnom spoločenskom kontexte veľmi aktuálna. Aj knižka Podivuhodné príbehy siedmich morí (2003) potvrdzuje a rozvíja všetky charakteristické autorove umelecké postupy. Jazykové parafrázy s odkazom na významné postavy a osobnosti cestovateľskej a námorníckej society prinášajú humorné dobrodružné príbehy, v ktorom premyslená slovná hra je ontotvornou súčasťou dynamickej dejovej línie a jej vyvrcholenia. Parafrázy na kapitána Cooka (Kukuk), grófa Monte Christa (Mentol Krištof), Robinsona (Robímsám) alebo na slovenského cestovateľa Mórica Beňovského (Móric Leňovský) korešpondujú s detskou obľubou komických slovných novotvarov a vymyslených mien, ktoré mu poskytujú uvoľnenie a zábavu, ale zároveň sprostredkovanú metaforickú podobu svojho faktografického predobrazu. Zjednocujúca postavička ufrflanej kráľovnej Regíny, ktorá je „manažérom“ odvážnych cestovateľov a moreplavcov, prináša poľudštenú podobu fiktívnej historickej postavy. Inteligentné a kultivované dobrodružstvá, plné vôní ďalekých krajov, sú nadľahčované humorom a zavŕšené všeobecne ľudsky platnou pointou.
Ľubica Kepštová
 
     Ján Uličiansky sa spočiatku profiloval ako autor pôvodnej rozhlasovej hry pre deti a mládež, no je aj predstaviteľom tzv. fenoménu intermediálnosti. Od 70. rokov 20. storočia až do súčasnosti tvorí pre divadlo, rozhlas i televíziu a je autorom početných rozprávkových kníh pre deti. Patrí k najvýraznejším a najproduktívnejším autorom pôvodnej autorskej rozprávky a modernej rozprávkovej hry po roku 1989. Ako dramatik debutoval v rozhlase roku 1976 (Aťa a jej priatelia, Tik Tak). Pre Uličianskeho tvorbu pre deti je typická snaha po harmonizácii vzťahov, humánne posolstvo, originálna imaginácia, hravosť, ale aj didaktizmus, nie však prvoplánový.
     Rozhlasová hra Tik Tak získala v roku 1977 hlavnú cenu na Festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch. Uličiansky sa k nej neskôr vrátil a transformoval ju do divadelnej rozprávkovej hry (1978), rozhlasového seriálu (1998), prozaickej podoby v knihe Čarovný chlapec (2005) a najnovšej do verzie rozhlasovej rozprávky (2005). Podobne ako aj v iných hrách je v nej čitateľný parodicko-hravý aspekt a poetika láskavej, humornej prizmy nazerania na svet. Nositeľom riešenia latentne problémovej situácie v akomkoľvek „našom veľkom meste“ je čarovný chlapec Tik Tak (sémantika pomenovania odkazuje na jeho spätosť s časom, ale aj na hravosť, určujúcu vlastnosť postavy). Tik Tak je zahalený rúškom tajomstva, nevedno odkiaľ prišiel, navyše má zvláštnu schopnosť – uzdravovať čas, teda skôr ľudí, ktorí ho síce merajú, ale nedokážu správne využívať.
     Uličianskeho rozhlasové hry pre mládež v kontraste k jeho komediálnym rozprávkovým hrám pre deti inklinujú k introvertnej dramatickej tvorbe. Už v jednej z prvých hier ukázal, že mu nie je cudzí ani psychologický ponor do sveta mladého človeka. V komornej rozhlasovej hre Krtko (1988), v ktorej sa striedajú vážne polohy s humornými, s iróniou a sebairóniou (podobne ako rozporuplný, kolísavý emocionálny svet tínedžerov), dokázal veľmi autenticky zobraziť problémy dospievajúcej dievčiny (túžby, nedorozumenia s rodičmi, vzdor i sklamanie v láske intelektuálne vyspelej 14-ročnej Slávky). Funkčným a dynamickým prelínaním extrovertných a introvertných polôh, vonkajšieho dialógu a vnútorného monológu, zobrazením bežných situácií a generačných problémov v rodine cez prizmu dospievajúceho dievčaťa, ako aj autentickým jazykom vystihol Uličiansky myslenie tínedžerov. O kvalitách tejto hry svedčí aj ocenenie, ktoré získala na XI. festivale pôvodných rozhlasových hier v roku 1989.
     Pre divadlá pripravil adaptácie vlastných pôvodne rozhlasových, televíznych a prozaických rozprávok. Pre bábkové divadlo v Košiciach pripravil bábkovú hru s pesničkami a kriminálnou zápletkou Peter Kľúčik (1996) o osamelosti detí z rozvrátených rodín (pôvodne rozhlasová hra, 1993). Divadlo J. Palárika v Trnave uviedlo Uličianskeho invenčnú činohru Ostrov objavov (2007), kreovanú na princípe tajomstva a dobrodružstva, s parodickými motívmi dobrodružných románov (napr. postavy Robímsám, Gróf Mentol Krištof, Barón Prášok a i.); pôvodne to bol animovaný televízny seriál Hrdinovia siedmich morí (1991 – 1996). Divadlo A. Bagara v Nitre naštudovalo muzikál Veveričky (2007) s ekologickou tematikou (pôvodne rozprávkový rozhlasový seriál Veverička Veronka, 1991) a Slovenské národné divadlo činohru s pesničkami Kocúr na kolieskových korčuliach (2008). Štátne divadlo v Košiciach uviedlo Uličianskeho najnovšiu pôvodnú rozprávkovú hru pre deti Štyria škriatkovia a víla (2010) pod režijným vedením autora (v kombinácii hudby, slova a tanca). V hre dominuje hudba A. Vivaldiho Štyri ročné obdobia. Piesne a niektoré časti v úpravách P. Zagara (texty piesní J. Uličiansky) boli inšpiráciou na napísanie príbehu o hracej skrinke štyroch ročných období. Uličiansky v rozprávke nastoľuje problém hrozby ekologickej katastrofy v dôsledku klimatických zmien. Jej príčiny (rosnička Futura ukradne hraciu skrinku štyrom škriatkom a chce riadiť ročné obdobia podľa ľubovôle) i riešenie sú rozprávkové, veľmi jednoduché, no u malých divákov vzbudzujú záujem o prirodzený poriadok vecí v prírode. Premiéra Štyroch škriatkov a víly bola spojená s krstom rovnomennej prozaickej knihy, čo len potvrdzuje Uličianskeho inklináciu k intermediálnemu presahu vlastných textov.
     Moderná rozhlasová rozprávková hra zo súčasnosti Peter Kľúčik, v ktorej autor exponuje problém rozpadu rodiny a osamelosti dieťaťa, má žánrovo najbližšie ku groteske. Negatívne vlastnosti postáv sú hyperbolizované do deformácie v slove i konaní (rovnako aj vo zvukovej realizácii). Rozuzlenie príbehu sa deje v duchu rozprávkového šťastného konca „a žili šťastne, kým nepomreli“: vyjde najavo, že zlodej Edo Šperhák je otcom chlapca Petra Kľúčika a Edo sa kajúcne vracia k svojej rodine. Uvedená deformácia je vďaka zázraku dobra zrušená (zázračný Kľúčik odomkne „trezor zla“ – zatvrdnuté srdce Eda). Keďže Uličiansky pracuje aj so symbolmi (srdce, kľúč), ktoré však ponecháva v hravej nadsádzke, prináša rozprávka nielen zábavu, ale aj hlbšie posolstvo. Rezonuje v nej problém zodpovednosti rodičov za svoje deti. Rozhlasová hra Čarovná chvíľa (2001) je modernou, nenaratívnou, akciu retardujúcou rozprávkou, ktorá je bohatá na originálne slovné hry. Hlavné postavy Čáry (dedko), Mary (dcéra), Fuk (vnuk) stelesňujú životný princíp hry a fantázie (na menách postáv si autor dáva mimoriadne záležať, kúzelná formulka rozdelená do troch postáv symbolizuje ich vzájomné puto), vďaka ktorému si s ťažkosťami vedia poradiť a z každej problematickej situácie hľadajú východisko.
     V jednej z novších rozhlasových hier pre mládež Ústa pravdy (2006) sa Uličiansky – podobne ako v hrách a rozprávkach pre deti – dotýka rodinných, medzigeneračných vzťahov, ale navyše sa zaoberá aktuálnym problémom konzumu mediálnej kultúry (jej deformujúcim zásahom do reality). Väčšmi ako groteskný tu využíva parodický princíp, napr. pri parodovaní komerčných relácií typu reality show. Leitmotívom hry je pravda, na jednej strane túžba po zachovaní tejto hodnoty (postava mladého Pankyho), na druhej strane devalvácia pravdy, ktorú spôsobuje jednak jej relatívnosť, jednak, a to je oveľa závažnejšie, jej vedomé popieranie, pre mnohých sa stáva iba slovným klišé, ba dokonca výhodný obchodný artikel. Hoci rozhlasová hra z hľadiska kompozičnej štruktúry končí otvorene a neuspokojivo, primárny problém – otázka vzťahu otca a syna, resp. ich neschopnosti normálne ľudsky komunikovať – je vyriešený. Aj vďaka tejto snahe harmonizovať vzťahy, tlmočiť humánne hodnoty sa axiologická miska váh v tvorbe J. Uličianskeho prikláňa na stranu dobra.
Adela Mitrová