Ján Uličiansky photo 2

Ján Uličiansky

29. 10. 1955
Bratislava

Napísali o autorovi

Na rozprávkovom svete Uličianskeho sa podieľajú prvky autorovej autopsie, fantazijná interpretácia javového sveta, pritlmuje sa hra s výrazovými prostriedkami. Sú svojráznymi podobenstvami o človeku a úderná pointa im dáva raz ironicky-persiflážny, inokedy mierne nostalgický nádych. Uličiansky vnáša do súčasnej drámy a prózy pre deti naliehavú výpoveď o kvalite života a vzťahov súčasného človeka, a to bez vyumelkovanosti, imaginatívne a senzitívne, s naratívnou prostotou a originalitou.

Zuzana Stanislavová

Knižka Máme Emu dáva do pohybu viaceré asociácie – vzdialené očarenie Carollovou Alicou, alebo zázračnou vychovávateľkou Mary Poppinsovou. Tieto asociácie však neupierajú Eme punc jedinečnosti. Zážitok a intenzita prežívania zvláštnosti, príjemnosti a farebnosti je v tomto prípade alfou a omegou celej knižky.

Ľubica Kepštová

Alergia je hra o strese našom každodennom, o alergiách, ktoré sa nemusia prejaviť vyrážkami. Ide totiž o alergie na životné procesy, v ktorých absentujú naozaj blízke ľudské bytosti, zmysluplná tvorivosť. Alergiu možno zároveň vnímať aj ako komédiu gogoľovského typu, v ktorej slzy a smiech sú susedmi v tesnom objatí.

 

Vladimír Štefko

Z túžby, ktorú skúsený autor pre deti a mládež Ján Uličiansky v predhovore ku knižke Čarovný chlapec charakterizuje slovami: keď som bol malý chlapec, túžil som po veľkých veciach, vznikli tri rozprávkové sny. Tri príbehy, ktoré voňajú chlapčenským dobrodružstvom. (...) Autor komponuje svoje príbehy lineárne, bez rôznych odbočiek, ale tiež voľne hravo, bez komplikovaných konštrukcií. Čarovný chlapec má preto veľkú šancu mladých čitateľov osloviť. Autor rád využíva slovné hračky, ba niektoré v ďalšom význame dokáže oceniť aj dospelý čitateľ. Uličiansky sa nevyhýba pravdivému zobrazeniu reálií, v ktorých mladý človek žije, zároveň však vie byť detsky zrozumiteľný. Uličianskeho detskí hrdinovia sú čarovní svojím snívaním.

Ľuboš Svetoň

V súčasnej slovenskej literatúre pre deti má rozprávkový žáner svoje pevné miesto, nadväzuje na bohatú tradíciu a v niektorých prípadoch túto tradíciu originálnym spôsobom rozvíja, posúva ju do celkom nových, a predsa s rozprávkovou tradíciou pevne spätých polôh. K takýmto prípadom nesporne patrí knižka Jána Uličianskeho a Miloša Koptáka Kocúr na kolieskových korčuliach. Skúsený autor v nej inovuje nielen tematický okruh, ale aj formálne postupy, kombinujúc reálny (a realisticky stvárnený) príbeh z našej súčasnosti s témami klasických svetových rozprávok. Spriadajúc nite reálneho a fiktívneho nás vovádza do kompozične dômyselne budovaného textu. Do svojho rozprávkového príbehu vplieta postavy a motívy z viacerých známych rozprávok, ako Červená čiapočka, Alica v krajine zázrakov, O zlatej rybke, Popoluška. Do života hlavného protagonistu Martinka vstupuje Bambi, ale aj Malý princ a ďalšie rozprávkové postavy, spoločne s nimi objavuje Martinko zázračno aj v obyčajnom sídliskovom živote, spoločne sa stavajú na stranu dobra proti zlu, riešia nepríjemné situácie. Atmosféru textu výstižne dotvárajú Koptákove ilustrácie, prebúdzajú predstavivosť malých čitateľov a podnecujú k dotváraniu napísaných príbehov v ich fantázii.

Etela Farkašová

Citátom zo známej encyklopedickej knihy o zvieratkách nemeckého zoológa Alfréda Edmunda Brehma otvára Ján Uličiansky v knihe Veveričky svoju poznávaciu výpravu za životom týchto príťažlivých tvorov. Čitateľa, samozrejme, nenecháva pri vecných informáciách. Poznávanie predsa len nespočíva v obsiahnutí faktografie. Záleží aj na tom, nakoľko sa s poznatkami zžijeme, rozmýšľame o nich a či sa nám chce pátrať po ďalších súvislostiach. Autor sa vybral cestou starých majstrov spisovateľov, ktorí svoje vecné tvrdenia osvetľovali drobnými príbehmi – exemplami, paralelami. Pozýva čitateľa zažiť jedinečný príbeh s veveričkou Veronkou a presvedčiť sa o tom, či Brehmovo tvrdenie naozaj platí. (...) Povzbudzuje čitateľa, aby rozmýšľal vo viacerých rovinách. Nestačí mu, že sa cez príbeh zoznámi so spôsobom života veveričky. „Čulé, veselé a neškodné zvieratko“ dáva do konfliktného prostredia, vystavuje ho civilizačnému stresu, odkrýva problematickosť jeho kontaktu s ľuďmi. Brehmova knižka z druhej polovice 19. storočia ukazuje lesné zvieratká v ideálnom svetle. Príbeh veveričky Veronky vyznieva však polemicky, lebo autor odkrýva, nakoľko sú reakcie tohto zvieratka podmienené drastickými zásahmi ľudí. Obohatením príbehu sú poetické vsuvky. Pripomínajú piesňové interlúdiá. Predznačujú, komentujú dej, lyricky vyjadrujú jeho náladu a ako „esenciálne zložky“ dávajú vyniknúť jeho dôležitým farbám a vôňam. Významový dosah knižky umocňujú ilustrácie Petra Čisárika. Vychádzajú z princípu puzzle, ktoré sa dá doplniť, jeho časti však môžu vytvoriť aj samostatnú plastickú scénu. Podobne ako v živote. Cez pociťovanú prázdnotu sa nečakane dostávame do súvislostí, ktoré by sme si predtým na obraze nevšimli.

Timotea Vráblová

Rozprávková próza Jána Uličianskeho Malá princezná bazíruje na osvedčených hodnotách a spoľahlivých princípoch – citovosti, priateľstve, solidarite, životnom optimizme, harmónii, hĺbke, trvalosti. (...) Dokonale však spája túžbu čitateľa po pútavom deji, uzloch, ktoré sa nakoniec rozuzlia a posolstve rozprávky: dobro nakoniec víťazí. Je to však súčasná rozprávka, a tak nie je v nej nič zastarané a staromódne. Naopak, odohráva sa v kulisách našich životov – v paneláku, vo výťahu, v bytoch, v ktorých bývame. Postavy, ktoré malá princezná na svojej ceste stretáva, dôverne poznáme – pani Perfektná, pani Sklamaná, Veštkyňa. Jediný rozprávkový element je malé dievčatko – princezná. Ak si spomenieme na Malého princa Saint-Exupéryho, nebudeme vedľa a zároveň sa pomýlime. Dalo by sa povedať, že posolstvo tejto prózy je „exupéryovské“, ale môžeme smelo povedať, že je „uličianskovské“. Každé dieťa je pre nás princom či princeznou. Že to znie veľmi rozprávkovo? Ak áno, tak rozprávkar splnil svoju misiu v tomto dospeláckom svete.

Daniel Hevier

Tak titul, ako aj obsahové členenie knižky napovedajú, Malá princezná je alúziou, voľnou parafrázou, autorským echom Malého princa. Stretnutie malej princeznej so spisovateľom má byť podobne ako v prípade rozprávača Malého princa katarzným, pre rozprávkara mystickým momentom. Je symbolickým vnútorným putovaním. Pripomína predzvesť, prorocké zjavenie, ktorého prostredníctvom sa srdce človeka pozerá na veľké nebeské tajomstvá. (...) Podobne ako Exupéryho rozprávač ho premôže bázeň a údiv nad čistotou, ušľachtilosťou, nad prirodzeným nahým bytím. (...) Pre dospelého čitateľa, podobne ako pre rozprávkara, znamená voľný priestor a čerstvý vzduch nádej po chvíľach väzenia medzi nebom a priepasťou. Detský čitateľ bude musieť zapnúť intuíciu na plné obrátky. Komplikovaná psychologická kresba postáv, narážky na reálie, na ktoré sa možno nebude ani vedieť spýtať (napríklad pocitová paralela predčasne narodeného dievčatka medzi správaním pani Perfektnej a skúsenosťami na pôrodnej sále), porozumenie, ako je to s nehmotnou a hmotnou podobou Malej princeznej, môžu byť „baobabmi“ pre pochopenie textu. Možno veriť, že mu cestu z húštin pomôže nájsť rytierska odvaha a túžba po čistote, ktorá je mnohým malým ešte vlastná, kým tí veľkí na ne občas potrebujú „súkromné hodiny života“.

Timotea Vráblová