Kráľ napĺňal predstavu rodeného básnika: písať priam musel, málokedy menil, čo už napísal, len málo textov prepracoval, ostatné nechal v nečitateľných náčrtoch alebo zničil. Štúrovi sa vraj vyhrážal, že ho zastrelí, ak bude uverejňovať jeho nedokončené básne. O jeho fenomenálnej pamäti kolovali legendy. Vedel po francúzsky, anglicky, nemecky, maďarsky, poľsky, rusky, srbsky, česky. V pozostalosti sa zachovali jeho ukrajinské výpisky zo Zaleského, ruské z Nestora a Pskovského letopisu, z Chomjakova, Puškina. Podľa ruského prekladu P. Petrova zo sanskrtu preložil do slovenčiny úryvky z Mahabharáty, Kalidasovu Sakontalu, povesť o Ribe a o Nalovi a Damajante. Chcel sa vysťahovať do Srbska, neskôr do Ruska, aby zabránil maďarizácii svojej rodiny, čo sa mu však napokon nepodarilo. (Kráľova rodina podľahla čiastočnej maďarizácii: Jeho manželka bola alebo rodená Maďarka, alebo odrodilá Slovenka; dcéra Anastázia sa vydala za maďarského akademického maliara Gejzu Kaciányho a žila v Pešti, kam za ňou odišla aj jej matka. Syn Mladen hrával v Martine divadlo, Ján sa intenzívne venoval literatúre a umrel v mladom veku.)
Kráľove improvizované básne sú poznačené jeho pesimizmom, ale aj demokratizmom a fatalizmom, prerastajúcim do mesianizmu či až chiliastického mysticizmu.
