Janko Kráľ sa narodil v roku 1822 v Liptovskom Mikuláši. Študoval na lýceách v Kežmarku a Levoči, v rokoch 1842 — 1844 v Bratislave, kde sa zapojil do aktivít romantickej generácie. Istý čas dokonca býval u Ľudovíta Štúra. Po zosadení Štúra z funkcie námestníka profesora Palkoviča na protest spolu s ďalšími študentmi išiel do Levoče, kam ale nikdy nedorazil a v štúdiu nepokračoval. Neskôr však Štúr na Kráľa zanevrel pre jeho tvrdohlavú povahu, v liste zo 17. septembra 1845 napr. písal, že mu Kráľ poslal list „impertinentný a grobiansky“, kritizujúci Národné noviny, resp. slabú pozíciu slovanského princípu v nich. Štúr pevne veril, že sa „za takýmto neznalcom a sektárom nikto nedá“.
Kráľ sa stal praktikantom v advokátskej kancelárii radikála Augustína B. Vrchovského v Pešti, od roku 1845 niekoľkokrát navštívil Dolnú zem, Belehrad a pravdepodobne aj Turecko, od roku 1847 sa vrátil k Vrchovskému. Do revolúcie sa pre uväznenie zapojil až na jej sklonku v roku 1849, stal sa kapitánom. Porevolučná situácia ho sklamala. Pre úrady sa stal podozrivým, preto musel často meniť miesto pôsobenia (Čadca, Martin, Kláštor pod Znievom, Zlaté Moravce), žil v hmotnom nedostatku. Po roku 1867 ho dokonca prepustili zo štátnych služieb. Zložil advokátske skúšky a žil v ústraní v Zlatých Moravciach, kde sa po vypuknutí týfusovej epidémie pravdepodobne stal jej obeťou. Skutočnosť, že jeho hrob nie je známy, vedie k dohadom o jeho možnej samovražde. Literárny historik Rudo Brtáň tvrdil, že ho údajne ako samovraha pochovali na vtedajšom kraji cintorína, v časti pre evanjelikov.
