Rumpli využíva podnety amerického románopisectva (najmä John Irving). Dokáže ich však účelne zapojiť do štruktúry vlastných textov.
Po fáze gesta negativizmu, virtuózne vypointovaného na hranici štylizácie a autentickosti (V znamení hovna), prichádza s koncepciou prózy ako kompozičnej hry, predvádzania fikcie ako estrády a šou (Kruhy v obilí).
V debutovom románe Svet je trest (1999) ako jeden z prvých zviditeľňuje tému opatrovania chorých v zahraničí. Autentickosť možno aj zažitého plynulo prechádza do modelovosti konštruktu. Hlavný hrdina sa stará o protivného Fredyho, neskôr sa sám ocitá v podobnej situácii. Text zrkadlením vysmieva osudovosť.
V románe V znamení hovna (2008) autor rozdeľuje pocit negativizmu do príbehov troch protagonistov – rozprávača, Nulu a nenarodeného Hombreho. V každej situácii sme porazení, pretože na konci príde smrť a niekedy aj na začiatku – tak znie jedno z hesiel knižky o veľkoleposti vopred prehratých bojov. Popri príbehu Rumpli bez rozpakov poúča a reflektuje. Má o čom, vie ako.
Kruhy v obilí (2010) znamenajú zatiaľ vrchol autorovej tvorby v kvalitatívnom i kvantitatívnom zmysle slova. Bizarný príbeh o siamskych dvojčatách, vražde, parašutistovi a death metalovej kapele je, v rámci sledu krátkych kapitoliek, koncipovaný ako žonglovanie s motívmi. Princíp žonglovania autor v románe zviditeľňuje ako motív. Šou bizarných dejových sekvencií, s vopred presne vypočítaným efektom a miestom dopadu, sa strieda s vrstvou nesporne myšlienkovo podnetnej sebareflexie.
Veľkorysá samozrejmosť, s akou Rumpli koncipuje rozsiahle celky, ešte stále nie je v slovenskom kontexte zaužívanou.
Odstup, nadhľad, kalkul, irónia, reflexia, nihilizmus a negativizmus nachádzajú sebavyjadrenie v rámci epiky, ktorú nemôžeme nenazvať veľkou.
Rumpli nerozbíja príbeh – hrá sa s ním, necháva ho podrobovať (sa) skúškam.
Plynutie je možno zlyhaním logiky, nie však trvania. Autor rozpráva aj za cenu bizarnosti a výstrednosti, ktorá je zámerom. Estetika fikcie ako šoku, nie rezignácia na nezmysel, predvedenie kruhov v obilí – ktoré napokon môžeme prečítať… aj ako olympijské. Hoci Rumpliho tvorba vzbudzuje v rámci teoretickej reflexie rozporuplné odozvy, šoková terapia postupne smeruje k zrelosti prozaika, ktorý je schopný vytvoriť čítavý román s pozoruhodnou reflexívnou zložkou aj mimo teritórií popkultúry.
Rumpli prekračuje jednostrannú subjektivitu odmietania. Obetúva „silný pocit presvedčivej čistoty“ a celistvosti štýlu i názoru prvých próz (podobný tvorbe raného Hvoreckého či Jany Beňovej) viacrozmernosti epických zákrut.
Rumpli navracia románu viachlasnosť a epickosť. Púšťa sa do písania aj o tom, čo ho zaujíma, priznáva životu i svetlejšiu stránku. Cenou je, pochopiteľne, oslabenie zámeru. Autor ustupuje do úzadia, výstrednou bizarnosťou je život ako cirkus. Slonovinová veža intelektuálskeho zhnusenia ostala v poslednom románe opustená.
Miloš Ferko
