Postačí povedať, že nie je jeden z viacerých, je jeden z prvých. A v niečom napokon i prvý. Skromne rátajúc vyniká z jeho diel prinajmenej týchto päť: Chlieb, Jozef Mak, Sedem sŕdc, Pisár Gráč, Andreas Búr Majster. Hronský mal čo povedať a vedel to povedať, pretože sa hľadal stále i hľadal stále a nezabýval sa pohodlne v raz nájdenom.
Alexander Matuška
Slovenský expresionizmus v Hronského variante sa javí ako produktívna literárna metóda, kde sa okľukou dozvedá čosi podstatné o sebe i čitateľ, ak sa za čitateľa považujú ľudia schopní intelektuálnej sebareflexie. Inteligentný čitateľ v zrkadle jednoduchého, ale ľudsky opravdivého človeka, jednoduchej literárnej postavy. V tom je nielen individuálny variant, podmienený slovenskou kultúrnou tradíciou, ale aj prínos slovenskej, obzvlášť Hronského prózy, do kontextu európskej literatúry danej doby. Skutočnosť vášní v ich pôvodnej čistote, utrpenie v jeho nezmerateľnej hĺbke, to je prínos slovenskej vrcholnej prózy do kontextu svetovej literatúry 30. rokov.
Ján Števček
Slovenská literatúra 20. storočia je súčasťou európskeho vývinu. K tomu prispelo aj dielo Jozefa Cígera Hronského. Preto sa oň zaujímali cudzie literatúry (nemecká, maďarská, poľská, chorvátska, česká, americká, anglická). Hronského človek je typický moderný človek 20. storočia (najmä jeho autoreflexívne postavy Gráč, Búr), stratený vo vlastnom hypertrofovanom ja, v deformovanom obraze o svete. Celou časťou imaginácie, podvedomia, ktorá bola v slovenskom kontexte zastúpená naturizmom a surrealizmom, ako aj tragickým pocitom života, sa dielo Hronského radí k slovenskej avantgarde a existenciálnej experimentálnej próze.
Mária Bátorová
Vraciame sa k Hronskému pomaly, namáhavo, cez nánosy času a cez prekážky v nás samých, ale vraciame sa k nemu s inštinktom vysmädnutých ľudí, pre ktorých je spojenie s jeho slovom životnou nevyhnutnosťou. Tak sa rieka vracia k svojmu prameňu.
Ján Švantner
