Vyhľadávanie
Verše Jozefa Leikerta sú hlbokým ponorom do duše človeka. Pri tvorbe precízne skúma ľudské bytie a potom na papier kladie nielen otázky o podstate života a smrti, ale aj odpovede rezonujúce presvedčivou filozofiou a svojským nadhľadom. Pritom bravúrne narába s básnickou skratkou a dokáže tvoriť osobité metafory, ktoré dodávajú myšlienkam originalitu a ešte väčšmi podčiarkujú ich hĺbku. V jednom rozhovore povedal: „Poézia je viac ako modlitba. Ale najprv sa musíme naučiť modliť sa. V tichej, najvrúcnejšej pokore vyslovovať slová a zamýšľať sa nad ich obsahom. A potom sa usilovať podľa týchto slov – poézie žiť a napĺňať ňou svoj život.“ Tieto atribúty rezonujú v celej Leikertovej tvorbe.
James Sutherland-Smith (USA)
Básne Jozefa Leikerta sú poetické miniatúry, zdanlivo jednoduché, zbavené efektných ozdôb. Pritom vhodne využívajú celý arzenál umeleckých prostriedkov, predovšetkým svojské metafory, ktoré sa stávajú podstatnými zložkami básne a dodávajú jej osobitý charakter. Jeho filozofia poézie je hlboká a podnecuje uvažovať v širších dimenziách. Je preto zaujímavé dať sa unášať týmto básnikom, hľadať s ním rovnováhu medzi tichom a krikom. Pokúsiť sa uvedomiť si žriedlo vlastnej identity a pátrať po možnostiach čestného dialógu s okolitým svetom. Poézia Jozefa Leikerta, ktorá je zvláštnym druhom poznania, nám na takéto úvahy dáva dostatok príležitostí.
Rafał Majerek (Poľsko)
Vo veršoch Jozefa Leikerta cítiť prítomnosť neustáleho hľadania seba, alebo ešte viac hľadania čohosi výsostne duchovného v sebe. Jeho básne sú písané zväčša vo forme miniatúr, zdanlivo nedokončených alebo bez veľkej pointy. Je to však iba zdanlivo, lebo práve na malom priestore Leikert dokáže navliekať celú reťaz metaforických perál a priam majstrovsky s minimálnym počtom slov prezradiť svoju životnú a poetickú filozofiu. Jeho básne pripomínajú jagajúce sa svetielka v zabudnutom, hluchom chráme. A zdá sa, že práve dnes, na začiatku dvadsiateho prvého storočia, keď moderná počítačová doba ovplyvňuje nielen naše umy, ale aj naše duše, takáto úprimná a navonok jednoduchá poézia vie a má čo povedať.
Martin Prebuđila (Srbsko)
Zdá sa, že Jozef Leikert je „najtichší“ súčasný slovenský básnik. Jeho básnické slovo je hlboko slovenské a krásne. Tento básnik je vždy pri ľuďoch a s ľuďmi, vyhľadáva ich osudovú blízkosť, vie sa vcítiť do ich problémov, radostí, sklamaní, nádejí. Spomienka na blízkych je najúprimnejším rozhovorom so samým sebou. Jeho duša je synchrónna s chvením každodenného bytia, vnímavá a nadovšetko chápajúca. Jozef Leikert odkrýva nečakané v obyčajnom, pretože má dar preciťovať krehkosť ľudských citov.
Dimitar Stefanov (Bulharsko)
Básnici nemajú vo zvyku jeden druhého chváliť. Tým vzácnejší a zároveň hodnovernejší je spôsob, akým sa o Leikertových básňach vyjadrujú na Slovensku jeho kolegovia. Možno najpresnejšie charakterizuje verše Jozefa Leikerta slovenský literárny vedec Vincent Šabík: „Kultivované slovesné drevoryty.“ Hodnotí u nich i návrat ku koreňom, k predkom, k dejinám zeme, ktorý u Jozefa Leikerta nie je návratom k svojej minulosti, ale predovšetkým návratom k sebe samému. Teda – hľadanie identity: v pamäti svojej rodiny a rodu, v poézii, v láske. Takže už nie je čo dodať. Snáď len to, že tu pri všetkej vážnosti a úspornosti oného hľadania nechýba schopnosť sebaironického nadhľadu. A že tu nad všetkým rozletom pocitov vládne veľká úspornosť, priam rehoľa slova.
Jana Štroblová (Česká republika)
Prvé, čo si na básnickej tvorbe Jozefa Leikerta všimneme, je sklon k maximálnej skratke, k skĺbeniu obrazov a myšlienok na čo najmenšom priestore. Niektorí literárni kritici (apropo, kritika je Leikertovi mimoriadne naklonená) tvrdia, že do istej miery je to podmienené jeho prozaickou tvorbou, veď patrí k popredným predstaviteľom literatúry faktu na Slovensku. Ale možné je aj iné vysvetlenie, ktoré je bližšie jeho naturelu. Uvedomuje si čoraz väčšiu devalváciu slova, aj básnického, ktorá je zjavným a bezprostredným dôsledkom devalvácie jeho nositeľov. Jednu svoju básnickú knihu nazval Jozef Leikert Nahá tvár. V tejto metafore je ukrytý kľúč k pochopeniu jeho poézie, jej filozofických a morálnych princípov. Jeho tvár je obnažená nie v triviálnom, ale skôr v biblickom chápaní: bez líčidiel, voňaviek, bez masky. Taká obyčajná ľudská tvár, na ktorej každá vráska či jazva rozpráva svoj vlastný príbeh a má svoju cenu. Aj básnickú.
Vitalij Konopelec (Ukrajina)
Pre Jozefa Leikerta sú básne všetko nevypovedané, nevyrieknuté, sú jeho naozajstnou a najvrúcnejšou spoveďou, nie však v chápaní spovede z hriechov kdesi v kostole. Jeho verše sú skôr výrazom vnútornej vyzretosti, cez médium svojského slovného výrazu vychádzajú navonok, ale vo svojej metaforike majú predsa niečo akoby tajomne ukryté. Leikertove verše si vyžadujú maximálnu sústredenosť. Nie sú ľahké na čítanie, ale ani na prekladanie. To tvrdí každý, kto sa zaoberá ich prekladom. Jednoducho sa nedá podceniť ani jeden verš, pretože aj to najnepodstatnejšie slovo môže byť najdôležitejšie a neraz je na ňom „zavesená“ celá báseň. Táto jeho poézia ide do hĺbky, hovorí viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Jej podstata je skrytá vo svojskej metafore, nenápadnej, a predsa akoby postavenej naruby. Ale stačí sa pozorne zamyslieť a tajnička sa postupne doplní. Filozofia života je filozofiou autorovej tvorby. Tiché, nevtieravé verše zachádzajú pod nechty. Oziabu a my si dýchame na prsty. Hľadáme trochu tepla v rozpoltenom žití.
Gerlinda Tesche (Švajčiarsko)
Poézia Jozefa Leikerta je kričiaci šepot do ticha, ktoré autor odhaľuje v rušnom, často až bláznivom súčasnom sveta. Básnik ako keby hodnotil v „hodine do zatmenia“ všetko, čo prežil. Vracia sa k svojim začiatkom, ku koreňom, k predkom, k histórii svojej krajiny i planéty. Cez osobné útrapy, zúfalosť a pesimizmus prichádza v básnických miniatúrach k hlbokej myšlienkovej sebakritike, k cieľavedomému hľadaniu svojho „ja“ a k znovunájdeniu stratenej schopnosti mať rád a smiať sa, hoci i nad sebou. Napokon vzniká dojem, že básnik aj čitateľ majú ešte nádej za „hodinu do zatmenia“ toto zatmenie odvrátiť, v sebe i vôkol seba.
Elena Tambovcevová (Rusko)
Leikert vytvoril z príbehov študentov v koncentračnom tábore strhujúcu výpoveď. Skutočnosť neprikrášľuje, nezveličuje, ani nedeformuje.
Miroslav Šiška (Česká republika)
Jozef Leikert je vynaliezavý, nekonvenčný. Dokonale ovláda výskum a výpovede priamych svedkov sú jeho stavebnými kvádrami, s ktorými narába s nadhľadom staviteľa.
Miroslav Ivanov (Česká republika)
Literatúra o 17. novembri 1939 pozná pár osobných svedectiev, neúplné archívy a niekoľko nezverejnených spomienok. Nič z toho však nemá tematický rozsah a autorskú osobitosť Leikertovej tvorby. Dejiny toho, čo nasledovalo po 17. novembri 1939, majú v nej doteraz najširšie stvárnenie. Knihy vznikli z hlbokého vzťahu a záujmu autora.
Robert Kvaček (Česká republika)
Leikertova báseň má plochu iba niekoľko centimetrov štvorcových. Z bohatého príbehu ostali pred dverami všetky fakty, mená, termíny. On sám vie, že iba to ostatné je podstatné. Veď mnohé dlhé básne mávajú krátky život – a naopak. Je dobré, že v dnešnom jarmočnom hluku sa Jozef Leikert odvážil ponúknuť ticho. Je dobré, že sa odvážil odstrihnúť zvony. Nie preto, aby tu bolo prázdno a hlucho, ale preto, aby ich oslobodil. A to je opovážlivosť, ktorú si môže dovoliť iba básnik.
Daniel Hevier
Poézia Jozefa Leikerta je bez zbytočných gest, sentimentu či moralizovania. Hoci po prečítaní môžeme mať pocit akejsi fatálnej neriešiteľnosti kvadratúry lásky, Jozef Leikert nás dokáže presvedčiť, že možno práve neriešiteľnosť je tá sila, ktorá ženie naše životy dopredu. Idem – teda som. A to bez ohľadu na zakopnutie. V tom je nevšednosť jeho poézie všedného dňa.
Jozef Urban
Krehké, nevtieravé verše Jozefa Leikerta ani po rokoch nestrácajú na kvalite, naopak, zosilnela ich mravná naliehavosť. Aj potichu možno hovoriť nahlas, ba práve potichu, bez zbytočných slov, možno povedať ešte viac.
Vojtech Kondrót
Jozef Leikert prináša impresívne svedectvo o zdanlivo zabudnutom čase. Čistými veršami, akoby zámerne chránenými pred boľavým svetom, tká svojrázny gobelín, ktorý je presýtený skromnosťou a nehou.
Milan Richter
Poézia Jozefa Leikerta je moderne tradičná. Sú to verše vrúcnej pokory, poznania a vyváženej hodnoty.
Rudolf Čižmárik
Leikertove verše sú potrebné práve dnes – uprostred postmodernej doby a literatúry. Svojou úprimnosťou dávajú slovám pravý význam a nútia k zamysleniu, aby človek zostal človekom.
Igor Hochel
Poézia je pre básnika Jozefa Leikerta tichou spovednicou. Nie bútľavou vŕbou, ani hlásnou trúbou, ale tichým ukladaním vecí na poriadok (večný, iba svoj), dychom veselého i smutného času, ktorý sa lenivo, bez oddychu prevaľuje okolo nás, nenápadný, zdanlivo bezvýznamný, trochu utáraný, a predsa osudový spoločník. Ale poézia je preňho aj zvedavá dáma, náročná, netrpezlivá a dobiedzavá, ktorá sa sebavedome pýta, čo je nádej, čo je vina, čo je hriech, čo je láska. Čo je vekovečná spravodlivosť. A čo je nevyhnutný koniec. Čo urobiť, aby život nebol iba „veľký odpadkový kôš“ dobrých a ešte lepších predsavzatí. Čo urobiť, aby nás pohľad do vznešenej diaľky nebol pohľadom do prázdna, aby naše kroky neboli krokmi do pustatiny. Odpoveď musí prísť. Lebo existenciálne odsúdenie na slobodu nepozná kompromisy. Naša sloboda je naším osudom.
Dalimír Hajko
Na Leikertovej poézii upúta čitateľa to, ako úporne autor zápasí s pochybnosťami v sebe a okolo seba. Jeho pohľad na skutočnosť je kriticky a hlboko pesimistický – lebo jeho krédom je, ako píše v jednej svojej básni, nehľadať múdrosť, ale pravdivosť.
Ivan Mojík
Leikertova duchovná tvár akoby sa krútila po špirále od koreňov až k nebu, pripomínajúc tak pútnický chodníček medzi nebom a zemou; cestu, ktorú treba vyšliapať až hore, s láskou a sám.
Dana Podracká
Básne Jozefa Leikerta pripomínajú husle, po ktorých behá slák túžby a ony virtuózne vyludzujú to, čo sme už zabudli, prežili, čo nosíme kdesi hlboko vo svojich génoch. Jeho verše majú svoje polohy, nálady, tie vitamíny, po ktorých ostávame odolnejší voči vírusom neprajnosti, ktoré narúšajú naše bytie, a hľadáme „rovnováhu medzi tichom a krikom“. V jeho veršoch sa vidíme ako v zrkadle, ako v modlitbe.
Štefan Balák
