Július Balco photo 1

Július Balco

28. 2. 1948
Cífer
Žáner:
pre deti a mládež, próza

Napísali o autorovi

Koncepcia Balcovej prózy spočíva už vo vete. Každá veta sa tu priam derie do zmysluplných priestranstiev autorovho vnútorného videnia sveta, aby si nakoniec, obťažkaná zmyslom, našla definitívne miesto v pulzujúcom sujetovom organizme.V Balcovej próze, aj pri jej širokom ľudskom zábere, niet pólov, niet vyslovených za, ani vyslovených proti. Je harmonicky celostná, je vnútorne pevne stmelená všadeprítomným autorovým darom cítenia pohybu ako základného predpokladu solídnej prozaickej tvorby. V tom je jej prostota i zložitosť.

Alexander Halvoník

Základný zmysel Balcovej románovej novely Husle s labutím krkom vidím v rozvinutí nepragmatických intencií života, v ktorom byť, uvidieť, počuť a prejaviť sa prevláda nad mať.

Stanislav Rakús

Jeho prózu možno pokladať za umelecky presvedčivo zvládnutú sociálnu sondu do života citovo a myšlienkovo ešte nedegenerovanej vrstvy ľudí.

Ivan Sulík

Princíp, ktorý všetko zjednocuje, treba vidieť – okrem čistoty výrazu – v poetickom ozvláštňovaní životnej skúsenosti, v zámernom vyhľadávaní takých uhlov, cez ktoré možno odhaliť kus neznámeho, ale pritom nami dôverne preciťovaného sveta.

Vladimír Petrík

Vrabčí kráľ je autorská zvieracia rozprávka, iba sekundárne nadväzujúca na osvedčené strigônske postupy z úspešných „strigônskych“ próz. Balcova vrabčia rozprávka má iný sujet, iných hrdinov, iné nápady na udržanie dynamického príbehu v neprestajnom vare. Má však všetky znaky dobrej rytmizovanej detskej prózy: nenásilný príbeh, humor, výrazovú jednoduchosť, strategickú premyslenosť, hravosť a ako mimoriadne elegantný bonus aj zvláštny balcovský druh nesentimentálnej lyrickosti či poetickosti. Navyše, rozprávka má aj aluzívne konotácie smerom k súčasnosti. (...) Prirodzenou súčasťou Balcovho štýlu sú slovné hračky a rytmizácia rozprávania najmä prostredníctvom nepravidelných jemných rýmov. Možno práve ony sú dôkazom autorovho osobitého, ale vrcholne taktného prístupu k textu, koreneného najfajnovejšími prísadami, no vždy v takých dávkach, ktoré neprekorenia, ale naopak – dajú vyniknúť jeho autentickým chutiam. Takže Balcova rozprávka napokon vyznieva ako situačná feéria vyrozprávaná s nehou a humorom, ktorá však nepochybne má svoje estetické i moralistické konštanty, nanajvýš prirodzene zapracované do rozprávania a iskrivých dialógov.

Alexander Halvoník

V parádnych poviedkach zbierky Diablova trofej je rafinovanosti aspoň toľko ako slov. Lebo o Balcových poviedkach môžem s pokojným svedomím povedať, že každé slovo v nich provokuje: chladom, vášňou, drsnosťou, akurátnosťou, ironickosťou, záderčivosťou, básnickosťou, významovosťou. Nielenže ani jedno nie zbytočné, ale v spojení s inými nadobúda množstvo ďalších podvýznamov, významových odtieňov, predstieraných zvodností, pascičiek. To však nie je všetko, v Balcovej próze hrajú prinajmenšom takú úlohu ako slová elipsy, zámlky, inotajné vybočenia so zvláštnou nemou výrečnosťou. V slovenskej literatúre je málo takých totálnych poviedkových textov, ako sú Balcove poviedkové partie, rozohraté s presnosťou šachového umelca. (...) Niektorí pokladajú Balcove prózy za autobiografické. Ak za autobiografickosť možno zobrať životný pocit sformulovaný presným tvarom, majú pravdu: je to čistá autobiografia. Má to identifikovateľný príbeh, má to dôvernú atmosféru, má to špecifický čas i priestor.

Alexander Halvoník

Medzi veľké Balcove prednosti patrí to, že má schopnosť napísať na malom priestore veľký príbeh (napríklad poviedky Jubileum, Pohľadnica, na nej mesto Šibenik). Jeho postavy nešuštia papierom, sú z mäsa a kostí, hmatateľné, akoby prichádzali z našej každodennosti, a predsa ich vďaka Balcovi vnímame a vidíme inak, ako sme navyknutí. Balco ozvláštňuje, oblieka svoje postavy do príbehov vychádzajúcich síce z reality, ale naznačujúcich, že nie všetko a nie vždy je uchopiteľné a priamočiaro pochopiteľné (napríklad poviedka Kvapka červeného vína). Obrazne povedané, Balco vníma okolitú realitu ako my kúzelníka: vidíme mu na ruky, ale nevieme, ako sa mu zrazu kytica kvetov premenila na holuby.

Bohuš Bodacz

Július Balco patrí už vyše desaťročie medzi kmeňových autorov slovenskej literatúry pre deti a mládež (3 strigônske cykly, televízne a rozhlasové adaptácie, rozprávkový cyklus Vrabčí kráľ). V jeho detských knižkách je očividné štylistické majstrovstvo a schopnosť takmer donekonečna inovovať „svoju“ tému o nové nápady a sémantické variácie. Nemožno neregistrovať ani neprestajné zjemňovanie výrazových prostriedkov a spresňovanie rozprávkového podložia jeho próz. Rozprávkové príbehy založené na kontraste mytologizovaného zla (strigôň) a potrebou dobra (jeho konanie kvôli milovanej „dievčičke“) sú prežiarené nielen láskyplným humorom a dobrosrdečnosťou, ale majú aj svoje poetické parametre. Tieto základné princípy sú zjavné aj v knihe Strigôňov školský rok. Autor tu opäť využíva časový princíp (školský rok) na rozohranie bravúrnych príbehových feérií, založených na každému dôverne známych opakujúcich sa udalostiach roka. (...) Navyše postavy svojou nevinnou ťarbavosťou vytvárajú jednu komickú situáciu za druhou v príbehoch plných čudesnej poézie a mäkkej dobroty. Balco je neopakovateľný v tom, ako vie východiskovú drsnú situáciu príbehu prečarovať na čosi výsostne nežné, ako vie strašidelné mytologické vzorce premeniť na humornú mágiu a večný boj zla a dobra na radostnú správu o svete stvorenom pre deti.

Alexander Halvoník

Július Balco nepatrí k spisovateľom, ktorí svoju tvorbu egocentricky vysúvajú do popredia literárneho diania bez ohľadu na jej skutočné hodnoty. Principiálne dištancovanie sa od komerčnosti mu poskytlo tvorivú slobodu a zároveň dalo priestor na to, aby sa jeho originálny umelecký potenciál naplno rozvinul do podoby rozprávačského a štylistického majstrovstva. V prózach určených dospelému čitateľovi sa autor prezentuje ako umelecky vyzretá osobnosť so schopnosťou empatického prieniku do vnútra postáv, s motivickým a štylistickým novátorstvom i sugestívnym rozprávačstvom. (...) Román Žlté ruže je premyslene koncipovanou prózou, ktorá sa dá čítať rôznym spôsobom, pričom každý je adekvátny. Možno v ňom vidieť príbeh vášnivej nenaplnenej lásky plynúcej od lyrického ošiaľu zamilovanosti, cez majetnícku posadnutosť až po tragické sebazničujúce gesto, ale aj napínavý príbeh zmiznutia blízkeho človeka s priam detektívnou zápletkou a fantazijným doznievaním. Balco precízne včleňuje do príbehu dramatické motívy s temnými až hororovými reáliami, dokonca aj ľudská sexualita tu nadobúda mýtizujúci charakter, takže ako celok pôsobia Žlté ruže dojmom uzavretého sveta s vlastnými pravidlami a svojráznou logikou. Autorovi sa podarilo skoncipovať napínavý sujet na intelektuálnom myšlienkovom základe, v ktorom každé slovo, každá veta je pomyselným kľúčom k rozriešeniu príbehu. Balcovo majstrovstvo spočíva v sofistikovanej hre s čitateľom, ktorej víťaz je už na začiatku medzi porazenými. Je len na ňom, či bude hrať ďalej.

Lenka Szentesiová