Považujem za dôležité, aby sa spisovateľ usiloval nájsť svoj vlastný štýl. V istom zmysle podobný výtvarnému štýlu, podľa ktorého hneď vieme rozoznať autora.
Poznať to aj na jazyku. Pre mňa je dôležité vyhýbať sa v umeleckej próze publicistickým a iným zaužívaným zvratom. Nedá sa to zovšeobecniť, závisí od námetu, ale ja mám rád plastický jazyk, ktorý má silnú schopnosť evokovať. Stavbu vety ponímam ako kresbu, chcem vytvoriť slovami výraznú charakterizačnú linku.
Možno by sa podľa mojich niektorých textov zdalo, že píšem ľahko, ale pravda je taká, že zvyčajne prepisujem, skracujem a zhutňujem, aby som sa prepracoval k tej spomínanej linke. Keď mi už zo škrtania preskakuje a nenávidím písanie, je to signál, že sa blížim k výsledku.
Ako vyštudovanému divadelníkovi je mi ľúto, že ľudia takmer vôbec nečítajú drámu. Zaujíma ich až výsledok v divadle. To sa dá pochopiť, ale koľko úžasnej literatúry nám tak uniká! Aj preto sa snažím prepašovať do svojej prózy prvky drámy. Zdá sa mi ťažšie písať o bežných, každodenných veciach, než konštruovať efektné príbehy a deje. Je to akási poetizácia všednosti, keď sa všedné a obyčajné usilujem ozvláštniť humorom, iróniou, spôsobom rozprávania. Pre mňa je dôležité cítiť v texte energiu rozprávania, vnútornú potrebu písať, hravosť. Už som raz niekde napísal, že viac ako príbeh ma zaujíma priebeh, čo platí zvlášť o poviedke. Hľadám nejakú poviedkovú situáciu, na ktorú sa napojím, čosi riešim, hrám sa a bavím sa na tom priebehu. Nemám nič proti poviedkam písaným na pointu, teda s vedomím napĺňania nejakej zvyčajne vopred premyslenej konštrukcie, ale takých som zatiaľ vytvoril len pár a nie som si istý výsledkom. V románe už človek niečo musí dopriať aj príbehu, čitateľovi pocit, že je to o niečom. Dokonca aj v experimentoch. Tak to cítim dnes, lebo veci sa v čase menia.
Možno by som svoju doterajšiu tvorbu mohol nazvať literárnym minimalizmom, ktorý ale nechce čitateľovi poskytovať minimálny literárny zážitok. Veď som napísal len dve knihy prózy.
Písanie je mágia – veľa možností a lákadiel.
Ja len hľadám svoj spôsob, ako niečo povedať.
ŠEBESTA, Juraj – ŠEBESTOVÁ, Kamila: V našich knihách je nádej (Vzájomný rozhovor otca a dcéry vznikol v e-mailovej komunikácii medzi Bratislavou a Mníchovom). In: Knižná revue, roč.: XXIV, 8. 1. 2014, č. 1, s. 22 – 23.
