Juraj Šebesta photo 2

Juraj Šebesta

18. 5. 1964
Bratislava

Komplexná charakteristika

     Žijeme v období postmoderny, pre ktorú je charakteristická pluralita smerov a štýlov, všemožných izmov a retroizmov, rovnoprávne existujúcich popri sebe. Práve tým je postmoderna demokratická. Žijeme v období neustálych hľadačských pokusov, no aj recyklácie, výpožičiek a kríz originálov.

     Juraj Šebesta na jednej strane priznáva inšpirácie, cituje a parafrázuje, na druhej strane sa usiluje o vlastný prístup, štýl a jazyk. Literatúru nechápe len ako zábavu alebo hru pre hru, dôležitý je preňho zmysel tvorby. Jeho diela, hoci niektoré ovplyvnené absurdnou literatúrou a drámou, vždy nesú výpoveď, v konečnom dôsledku nie vzdialenú klasickej humanistickej literatúre kritického realizmu.

     Nezaujíma ho príslušnosť k nejakým smerom, tendenciám či módnym trendom, usiluje sa byť sám sebou a široký rámec súčasnej literatúry mu to umožňuje.

     Poviedky začal písať a publikovať v časopisoch už ako gymnazista, no knižne publikoval až po štyridsiatke. Jeho literárna tvorba dokumentuje logické dozrievanie autora, pričom treba vziať do úvahy aj fakt, že bola prerušovaná na dlhšie obdobie vedeckou a prekladateľskou činnosťou. Množstvo recenzií, štúdií o americkej, ale aj slovenskej dráme a divadle, publikovaných v domácich i zahraničných časopisoch a zborníkoch, päť súborov slovenských hier preložených do angličtiny (Contemporary Slovak Drama 1 – 5, 1999 – 2003) a dva reprezentatívne výbery súčasných amerických dramatikov, ktoré zostavoval a podieľal sa na nich aj ako prekladateľ (Sam Shepard: Hry, 2000, David Mamet: Hry, 2006), svedčia o kontinuálnej tvorivej činnosti. No dôležité je to, že tieto dve oblasti Šebestovho tvorivého záberu sa vzájomne ovplyvňujú.

     K charakteristickým črtám jeho rukopisu patria úsilie o „čistý“ jazyk, v zmysle možno až úzkostlivého vyhýbania sa frázam a slovným klišé. Často používa slang, hovorové deformácie či dialekt, občas sa v jeho textoch vyskytnú vulgarizmy. Charakteristický je preňho humor, irónia, vyhľadávanie paradoxov vrátane paradoxov slovenčiny, jazykové hry a novotvary, prelínanie prózy a drámy. Šebesta vie byť hravý a vtipný a zároveň dôsledný a presný – v tom sa prejavuje spomínané prepojenie umeleckého a vedeckého prístupu.

     Týmito znakmi zaujal čitateľov i odbornú obec už v knižnom debute, v zbierke poviedok Triezvenie (2005), v ktorom rozvíja tému straty ilúzií: o sebe samom, o partnerskom vzťahu, o spoločnosti. Výrazovo sa pohybuje medzi kritickým realizmom a absurdnou literatúrou, pričom aj v rámci realizmu často využíva štylizáciu a hyperbolizáciu. Realistický pól predstavuje napr. poviedka Sýkorka, venovaná existenciálnej situácii vedca, ktorý sa rozhodne zmeniť povolanie a prijať pozíciu obchodníka v zabehnutej firme. Absurdný, satirický pól predstavuje napr. poviedka Zápisnica z porady kremačného, v ktorej zamestnanci krematória riešia okrem bežnej prevádzky aj problém expanzie takéhoto podniku.

     Za zdanlivo ľahkým, čitateľným štýlom sa skrýva hľadanie tvaru; autor skúma a preveruje, čo všetko môže byť poviedkou. Od niekoľkoriadkovej mutácie žánru Horoskopu cez dvojstranový „akčný“ príhovor – uspávanie dieťaťa v Dennej dávke či dvanásťstranovú spoveď porevolučných depresií a lamentácií mladého úradníka v poviedke Velvet underground až po filmovú rodinnú novelu Gitarové improvizácie. Autor pomerne často využíva dramatickú formu dialógov a niektoré poviedky sú vlastne väčšmi dramatickými scénami než rozprávaním v próze (Pohovor a Otázky života a smrti).

     Autorskú filozofiu ozvláštňovania bežného, každodenného prostredníctvom humoru, irónie a hyperboly rozvíja aj vo svojej druhej knihe, v románe Keď sa pes smeje (2008). Pätnásťročný gymnazista Tomáš rozpráva o konfliktoch s rodičmi, o ich manželskej kríze, o svojich kamarátoch i prvých láskach. V tomto rozprávaní naprieč generáciami dôležitú úlohu zohrávajú jeho prastarí rodičia z maminej strany – pôvodom z Moravy. Mimoriadne dôležitá je téma pamäti: v individuálnej i spoločenskej rovine. Hoci žánrovo ide o rodinný román, kľúčovú úlohu v ňom zohrá pes – najdúch a kríženec Žofka, škótsky lesný pes, ako ho opisuje Tomášov otec, keď s mamou hľadajú pánov pre Žofkiných päť šteniatok. Ľudia kedysi pomohli jej a ona teraz pomôže im.

     Šťavnaté, dynamické rozprávanie, plné humoru i smiechu cez slzy, využívajúce slang i nespisovné výrazy, je určené rovnako dospievajúcim i dospelým. Ohlas z oboch táborov, čitateľov, ako aj kritiky, dokazuje, že Šebestovi tento autorský zámer vyšiel.

Ján Jankovič