Ľubomíra Miháliková

5. 2. 1954
Modra
Žáner:
poézia, próza, pre deti a mládež
Rodné meno:
Bibzová

Napísali o autorovi

Jedným z hlavných prúdov Mihálikovej inšpirácie sú básne s hlbokým ponorom do sveta rastlinných bytostí. Poriadok vecí v prírode rytmizuje a pripomína pravidelné cykly. Rozohráva hlbokú spätosť s dominantnou rastlinou malokarpatskej oblasti – viničom.

V centre autorkinej tvorivej pozornosti je síce vinič, ale jedinečná je oskoruša. Modranské oskoruše sú zaradené medzi pamätné stromy. Netradičná drevina sa dožíva až polovicu tisícročia. Z jej dreva vyrábajú vínne listy, hudobné nástroje, používa sa na ozdobné vykladanie nábytku. Tento strom je súčasťou názvu zbierky. Autorka ho citlivou mierou použila v podobe slovnej intarzie niekoľkých svojich básní.

Zlata Matláková, 2017
Ľubomíra Miháliková píše poéziu od detstva. Publikovať začala až v 90. rokoch 20. storočia. Vydala 4 básnické zbierky, najnovšia, o ktorej chcem povedať pár slov, sa volá Kvitnúca oskoruša. Jej básnenie sa veľmi nemení. Je to poézia bez veľkých gest a práve preto jej veríme. Nepokúša sa o experimenty, hovorí jednoducho o tom, čo cíti a o čom uvažuje. Vydáva svedectvo o všetkom, čo ju vzrušilo a o čom si utvorila názor. Každá báseň predstavuje svojským spôsobom konkrétnu životnú situáciu, originálna obrazivosť formuje jej stanoviská a reflexie do pôsobivého poetického celku. Keď sa do poézie Ľubomíry Mihálikovej sústredenejšie začítame, vylúpnu sa nám tri konštanty (možno ich je aj viac, ja som sa zameral na tieto tri). Sú to tematicko-ideové body, určujúce obsahovú náplň či spoluurčujúce charakter tejto poézie. Ide o prírodu, umenie a lásku. Príroda je tu organická súčasť ľudského sveta, v ktorej žijeme, s ktorou žijeme. Nejde len o kvietok či strom (hoci aj kvetmi obsypanú oskorušu), ide aj o vinice, rieky, more, teda živly, s ktorými má autorka osobnú skúsenosť. Teda príroda ako mocnosť zasahujúca do našich životov, ovplyvňujúca ľudskú existenciu. Tu je prítomná na celej rozlohe zbierky. Pokiaľ ide o umenie (v tomto prípade hudbu či výtvarnú tvorbu), tu sme už vo sfére kultúry, ktorá znásobuje prírodný svet osobnými zážitkami, a tie rozmnožujú aj literárne zážitky, spájajú sa s nimi v mnohohlase. Láska, tretia konštanta, je rozkošatená entita a znamená citové vzplanutie, manželské spolužitie; lásku telesnú i lásku k blížnemu, v tomto diapazóne vníma lásku Ľubomíra Miháliková. Pokiaľ ide o lásku k blížnym (agapé), zvykne sa spájať s metafyzickou vierou – a tak to čitateľ cíti aj tu. Láska, pochopiteľne súvisí aj so smrťou, tá je tu prítomná ako smútok vyvážený predošlým životom. Takto vníma autorka aj smrť Vinca Šikulu.
           
Pre poéziu Ľubomíry Mihálikovej platí vecný, emóciou len podfarbený tón. To znamená, že je v nej viac faktov životných ako vzrušujúcich konštatácií. Ale nič z toho nezmenšuje výrazovú silu, ktorá spočíva v obraznosti, v metaforike. Väčšina básní je komponovaná voľným veršom, časť je rýmovaná a má pevnú štruktúru. Tie komponované voľným veršom sú spontánnejšie. Všetky Mihálikovej zbierky tvoria napriek odlišnej tematike jeden celok, daný individuálnou poetikou, ktorá je stálou konštantou. Túto poslednú zbierku treba pochváliť aj za celkovú vizáž, námorné mapy vložené do textu ho nielen oživujú, ale zasahujú aj obrazotvornosť čitateľa. Ešte jedna poznámka, Ľubomíra Miháliková patrí k tvorcom mimo Bratislavy, čo sa niekedy chápalo ako mínus: teda vidiecka spisovateľka. Tento vonkajší moment by sa nemal brať dnes do úvahy. Rozhoduje kvalita. A tak je to aj v tomto prípade.
Vladimír Petrík na stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov (2017)