Marián Grupač je básnikom impresie, poézia mu pomáha verbálne formulovať vnútorný tvorivý nepokoj, ktorý vzniká inšpiráciou prchavými krásnymi vecami (najmä prvé dve zbierky) alebo bolesťou, sklamaním a znechutením (najmä v zbierkach Noblesa a Luxus). Grupačova tvorivá metóda je impresionistická: usiluje sa vytvoriť presné emotívne naladenie, zaujať čo najviac ľudské zmysly a napokon sa rozplynúť v za-textovom priestore básne, ukončenej vždy tromi bodkami. Do tejto stratégie zapadá aj tendencia písať básne-variácie, čiže voľné asociácie na vopred danú, i keď širšie predloženú tému.
Jednou z inšpirácií básnika sú „noir-motívy“, atavisticky oživené rekvizity francúzskeho symbolizmu a dekadencie, Ch. Baudelairea, A. Rimbauda a ďalších, s ktorými má spoločné objavovanie možností jazyka, ako aj náklonnosť ku kŕčovitej kráse škaredosti. Po krátkom úvode cudne ladených náznakov omamovania zmyslov a chutí (Cudná noc v Paríži) nastupuje neskoršie ostentatívne zvádzanie a kontrast ošklivého, no pritom príťažlivého, a to sa stáva základnou črtou sprevádzajúcou atmosféru Grupačových básní.
Na rozdiel od hudobnej inšpirácie symbolistov sa M. Grupač na možnosti jazyka – osobitne ešte básnického – pozerá ako na priestor, ktorý sa oživuje lexikálnym obohacovaním netradičných až bizarných slov zo sféry onomatopojí, nárečových slov a poetických novotvarov s príznakovou zvukovou formou. Neprekáža mu, že mnohé z týchto slov znejú kakofonicky, kŕčovito a že sa v snahe dosiahnuť formálnu métu vzdáva plynulosti, melodickosti a sémantickej objavnosti. Najmä v knihách Dráždenie dažďa a Smädné čarodejstvá sa znásobuje autorovo úsilie vytvárať exponované kombinácie slov na základe ich zvukovej príznakovosti (pomocou aliterácie, rýmov, vnútorných rýmov, paronomázie a pod.).
Výsledkom básnikových impresií bývali na začiatku tvorby lyrické „pohľadnice“, skice s epickým rámcom; neskoršie sa v básňach vykryštalizovalo aj vnútorné dramatické jadro založené na konfrontácii subjektu s priestorom okolo alebo – a to hlavne – v podobe konfliktu so ženským náprotivkom. Najčastejším výsledným pocitom z tohto konfliktu je frustrácia, erotické napätie či sklamanie z neporozumenia a len zriedkavo sa dosahuje súhra alebo pozitívny dojem.
V poslednej básnickej knihe Luxus sa bezprostredné zaznamenávanie zážitkov začína transformovať; expresívny jazykový živel vytláča odstup a racionalizácia udalostí a aj na jazykovej úrovni sa formuluje ako gnóma či sentencia. To, do čoho bol básnik pohrúžený, sa po opakovanej skúsenosti začína prezentovať ako pravidlo a zákonitosť.
Ján Gavura, 2012
