Martin Prebudila photo 1

Martin Prebudila

25. 5. 1960
Obrenovec (Srbsko)
Žáner:
dráma, esej, odborná literatúra, poézia, pre deti a mládež, próza

Komplexná charakteristika

Spisovateľ Martina Prebudila je predovšetkým básnik, hoci skúšal písať aj prózu pre deti. Jeho básnické začiatky sú v znamení jeseninovských pocitov, s badateľnou snahou prekonať ich mierne ironickým a sebaironickým postojom. Najviac je to príznačné pre knižný básnický debut, Dážď do tváre – lyrický subjekt je tu dokorán otvorený otázkam bytia a hľadania seba. V treťom cykle tejto zbierky, Znova na počiatku, v kratkých v básňach sa pocitovo vyznáva z „neskrotiteľného nepokoja“, znova si kladie otázku „pred zrkadlom“, znova je „zabudnutý nad belosťou papiera“. Takéto, v podstate melancholické, niekedy až sentimentálne motívy a témy sa z Prebudilovej poézie postupne vytrácali – vystriedal ich drsnejší a nekompromisný autorský postoj. Takýto postoj signalizujú už aj tituly niektorých básnických zbierok (Život na plejbek, Horeznačky, Tri bodky o dvoch vytiach...). V jednej časti jeho tvorby sa dokonca prejavila beatnická pocitovosť, ba aj barbárske gesto, odmietajúce skvostnatené dogmy a normy. Autorský postoj odmietania je vôbec príznačný nielen pre Prebudilu, ale aj pre iných básnikov (Ladislav Čani, Katarína Hricová), hoci sa u každého prejavuje v inakších typologických a poznávacích súradniciach. U Prebudilu najčastejšie pramení z melanchólie lyrického subjektu. Do jeho básnickej tvorby sa dostali aj tragické tóny vyplývajúce z juhoslovanských vojnových udalostí („nedá sa metaforovať / skutočnosť je príliš skútočná / žiť by sa chcelo / a žiť v umieraní nemožno“). Adam Svetlík v monografii Poézia vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia kapitolu o básnickej generácii, do ktorej okrem Martina Prebudilu patria Ladislav Čáni, Katarína Hricová, Ján Salčák, aj niektorí iní,  nazval Poézia katastrofizmu, a skupinu básnikov nazval Generácia X (podľa románu Douglasa Couplanda, v ktorom je podaný obraz generácie tridsiatnikov, narodených začiatkom 30. rokov minulého storočia, ktorá, podľa Jeana Baudrillarda, žije „v uskutočnenej apokalypse“). Typologické súvislosti tejto generácie slovenských vojvodinských básnikov možno sledovať v porovnaní s básnickou tvorbou Jozefa Urbana, Ivana Koleniča, Tatiany Lehenovej, Jána Litváka, Kamila Zbruža, Andrijana Turana a Róberta Bielika).
           Tvoril aj prózu, najprv napísal novelu Rezervista bez rezervnej kože, v ktorej píše o svojich zážitkoch a skúsenostiach záložáka vo vojnových rokoch na územi bývalej Juhoslávie, ale v zázemí, nie priamo z frontu (kniha je preložená do srbčiny). Neskoršie sa podujal na románv srbčine, relatívne rozsiahly, v ktorom zobrazuje postavu architekta, vydedenca zo života, ktorý si svoje vydedenecké pocity zmierňuje alkoholom (tento román je preložený do slovenčiny.
            Je aj autorom dvoch kníh próz pre deti: v prvej sa svet dieťaťa znázorňuje z aspektu chlapca Milana  a v druhej z aspektu dievčatka Anny. Podľa Jarmily Hodoličovej, keď ide o výrazovo-tematické osobitosti Prebudilovej tvorby, „do jednotného celku ich spája téma prírody, dedinské prostredie, živočíšny svet a humorný nadhľad, v ktorom sa kriticky preznetujú aj dospelí“.

Michal Harpáň, 2016