Narodila som sa na sklonku horúceho augusta, keď do blatnických stodôl zvážali požehnanú úrodu zlatých klasov. Mala som byť vari symbolom toho štedrého leta, myslím však, že moje tri sestričky neprijali s nadšením môj životaschopný škrek v krásne teplé ráno, keď miesto hry pod Plešovicou museli varovať akýsi krikľavý, umŕštený batôžtek. Strynká Halameje ešte dnes spomínajú, že som bola "ako za groš chleba, iba čo malo pačiaky ako päťkorunníky". A hádam pre tie zvedavé oči, ktoré sa po všetkom obzerali, vypiplali ma ako tak do sveta. Bola som sprvu sentimentálne dievčatko. Mala som počas štúdia dobrých kamarátov, ktorí mi nosili pomaranče za básne-prvotiny. V študentoskom živote zlatý pomaranč nie je maličkosťou. Ondriš Mráz iste pritiahol remeň miesto večere, keď mi raz, za prvú uverejnenú báseň, doniesol nie jeden, ale hneď päť. Dnes našli by ste ma najskôr v tatranských lesoch na lyžiach sa preháňať, lebo ma už neväzní kancelária papierovými okovy. Alebo by ste ma našli pri sporáku ako varím obed a hnevám sa pri tom na Kocúrov žart: – Varí sa to, pečie sa to, neje sa to, čo je to? – Nuž drievko z jaternice. – Aleba! To je obed, čo Maša Haľamová Jankovi Pullmanovie uvarí.
