Čo sa týka poviedok z Nevoskového panoptika, hovoril by som skôr o paradoxoch, než o výsmechu. Sú to presne tie zákonitosti, o ktorých sa exaktne hovorí v Murphyho zákonoch. Sú to presne tie isté prípady, keď vedec musí ukončiť výskum presne naplánovaným záverom (aj keď je po celý čas na stope čomusi zaujímavejšiemu alebo dôležitejšiemu) len preto, že kedysi dávno, ešte v štádiu plánovania v anotácii úlohy sa zaviazal dôjsť k určitému, vopred konkretizovanému záveru. Sú to presne tie situácie, keď sa človeku svet postupne vymyká z rúk, a veci a javy začínajú žiť vlastným, nečakaným životom. (Knižná revue 1993)
Nedávno mi Dušan Mitana povedal zaujímavý postreh, prečo sa na koncertoch Slnovratu stretávali bežné publikum, ochranári i umelci, ktorí boli v nemilosti: „Hovorili ste v piesňach to, čo sme my už nemohli písať.“ Vtedy som si to neuvedomoval a priznám sa, že nikdy som tomu ani neprikladal nejaký väčší význam. Pre mňa a mojich spoluhráčov, a zrejme aj pre našich divákov bol Roland scénou, kde sme aspoň jeden večer v týždni mohli žiť a vyjadrovať sa úplne slobodne. Ako sa ukázalo neskôr, iní tomu prikladali väčší význam. Nepríjemnosti boli, niekedy až takmer existenčné, ale ako vravím – bola to daň vlastnej slobode, ktorú sme na seba brali vedome a nepovažujem to ani dnes za nejaké hrdinstvo či výsadu. (Slovo 2005)
