Od študentských čias písal Dobšinský poéziu, literárne kritiky, tiež sa venoval prekladu. Spolu s Augustom Horislavom Škultétym sa podujal na zozbieranie slovenských povestí, čím kriticky reagovali na Boženu Němcovú a jej dielo Slovenské pohádky a pověsti. Tento moment sa stal v literárnej kariére Pavla Dobšinského kľúčovým. V rokoch 1858-1861 vydal spolu so Škultétym šesť zošitov pod názvom Slovenské povsti. Išlo o súbor šesťdesiatich štyroch rozprávok čarodejného typu. Autori vychádzali z autentuckého materiálu, z už známych prepisov a svoje zdroje zároveň literárne štylizovali. Ďalším výkonom v nastavenom smere bola redakčná práca Pavla Dobšinského na diele Zborník slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádaniek, hier, obyčají a povier pre nedávno založenú Maticu slovenskú. Dobšinského záujem o literatizáciu folklóru sa naďalej umocňoval a zároveň rozširoval, čo dokazujú jeho Prostonárosné obyčaje, povery a hry slovenské (1880), v ktorých sa venuje životu ľudu, jeho hrám a zábavám. Teoretickým rozvinutím autorovej práce sú Úvahy o slovenských povestiach (1872). Vrcholným dielom Pavla Dobšinského sú Prostonárodné slovenské povesti, ktoré vydal po dvadsiatich rokoch práce v ôsmich zväzkoch vo vlastnom náklade. V rámci dejín slovenskej literatúry neexistuje autor, ktorého dielo by bolo dodnes v tak enormnej miere pravidelne vydávané v stále nových a nových verziách.
