Svoj knižný debut Smrť zahroteným prstom (VSSS, 2007) si básnik Pavol Garan odložil na začiatok roka 2008 a teda na rok, keď sa stáva tridsiatnikom. Dal tak poézii vo svojej prvej zbierke šancu dokázať, akým šťastným východiskom pre zretie talentu, ale aj predzásobenie sa nažitým poetickým materiálom môže byť čakanie. Garanova literárna osamelosť a kontinuálne hľadanie správnej hmotnej, ale predsa poetickej partnerky je fenomén, ktorý sa vinie celou zbierkou a zaslúži si preto osobitnú pozornosť. Literárnym partnerkám Garan darmo ponúka hladkú poéziu kaviarní a drsnú prózu mňa. Darmo verí, že ženy mi z očí vytrú peľ, za všetko krásne čo som vytrpel. Darmo sa medzi tequilou a ginom, medzi pistáciami a brandy rád otáča za ženami, iba čo si vždy musí nanovo roztriediť ruky: ľavá, pravá... To však neznamená, že by si nechal ublížiť viac ako je pre romantiku adekvátne. Aj keď spozná slečnu hlúpu, zlú a šťastne predpojatú, stále môže reagovať intímne. (Myslí si: skoč mi na hrb. Myslím: i ty mne). A ak by nemal úspech v prípade, ktorý by stál naozaj za to, môže prípadu zapriať: tak zlom väz a aj zlá buď zlatá ako zatiaľ. A tak sa mu láska akosi vždy smeje z teplej strany svetra a Garan literárne ostáva na tej chladnejšej, ktorej súčasťou je aj motív okázalý a opijášsky a dôveryhodná výhovorka, že je to všetko z lásky. A nepochybne ona má na svedomí Garanovu záľubu v aliteráciách, v ktorých je básnik nemožný, nežný, nemý, nesvoj, nerád...trápi sa, týra, trpí, tŕpne, tára... či iba pije, plače a platí.
Erik Ondrejička (Dotyky 1/2008)
Skutočnosť, ktorú žijeme v básnikovom pohľade, nie je polepená medíkmi. Je bez ilúzií. S pocitom, že na krásu čaká za zrkadlom kopanec, naostrený kameň, zbraň... Fascinujúce slovné spojenia očaria každého, kto siahne po debute Smrť zahroteným prstom. Vyberám z nich aspoň čiastočky: „Tráva má svoj dĺžeň“, „uličky vyžehlené na puky“, „plavá hlava luny v lanoví“, „o uši užší“. A tak podobne. Tieto krásy sú najlepšie, čo sa môže čitateľovi pri čítaní stať. Najmä takému čitateľovi, ktorý horlí za spontánnosť a holduje originalite. Garan v jednom zo sonetov píše: „Priznám ti svet, a o iné sa sporme.“ Svetom je i táto poézia, v ktorej sa básnik nakláňa cez seba k iným a ukazuje, čo skuvíňa, ričí, zúri, požiera sa, aby na chvíľu prijalo a odovzdalo nezachytiteľné.
Hana Košková (Slovenské pohľady 10/2008)
Keď sa po opakovanom pozornom prečítaní Garanovej zbierky (Smrť zahroteným prstom, pozn. R. Matejov) zamýšľam, čo je popri ovládaní formy jeho najsilnejšou stránkou, ukazuje sa mi, že je to impresia. Autor dokáže v podstate veľmi jednoduchými výrazovými prostriedkami vsugerovať napr. atmosféru mestskej ulice po daždi, večernej nálady osamelého človeka v byte, jesennej záhrady a krajiny a pod. Zaujme aj veršami, ktoré majú charakter gnóm či aforizmov: „Stále sa utvrdzujem, / že rýdza osamelosť nie je stav, / ale vlastnosť, / s ktorou sa nemožno rozísť.“ alebo: „Ešte vždy si naivne / smrť nechávam / na poslednú chvíľu.“ (Večer idealistu, s. 37). Pavol Garan určite básnický talent má. Pokiaľ však bude chcieť zanechať v slovenskej poézii výraznejšiu stopu, bude musieť prejsť od „rýdzeho básnenia“ k „premýšľaniu básňou“. (Aj za cenu toho, že potom jeho verše nemusia byť také tvarovo vycibrené a hravé.)
Igor Hochel (RAK 5/2009)
Od čias mladého Feldeka tu nebol taký spontánny lyrický talent, ktorý hádam zrýmuje všetko. A v poézii ide aj o rýmy, nech si zástancovia freevoľného verša tvrdia svoje. Pretože za rýmovaním je nielen spontaneita, spevnosť, ale aj disciplinovanosť, invencia, kreativita. No a zmysel pre rytmus, ktorý je srdcom lyriky. Br – preč s týmito cudzími slovami zo slovníka teoretikov. Pre Garana totiž nie je nijaké slovo neutrálne, cudzie. On im dodáva svoj esprit, a ak treba, slová si svojvoľne láme, prispôsobuje na svoj obraz. Z fráz, ktoré zobral fras, robí svoje výrazivo. A tak sa napríklad z Keby bolo keby stalo „keby bolo kedy…“ A z čista jasna sa zmenilo na „z čista ďasna“, čo je logické, keďže ide o v slovenskej poézii pomerne zriedkavú stomatologickú tématiku.
Daniel Hevier (http://blog.martinus.sk/2009/11/s-cim-sa-rymuje-bod-a/)
Súčasné básne, ak by chceli reflektovať súčasnú dobu, museli by sa venovať témam politickým, sociálnym a globálnym. Aj také sa nájdu. Ale je ich pomenej. V dnešnej dobe ľudia pomaličky začínajú pociťovať potrebu obrátenia sa do seba, potrebu skúmať svoje vnútro. A ako najdostupnejší prostriedok môžeme vidieť poéziu, pretože cez poéziu môžeme prežiť všetky druhy emócií. Od lásky až k nenávisti, od dospelej vážnosti až ku detskej hravosti, od strachu až po nadšenie a takto by sme mohli pokračovať. Preto by sme nemali súhlasiť so vžitým názorom, že poéziu čítajú len ľudia, ktorí ju píšu. Pretože práve v poézii môžeme vidieť krídla toho motýľa, ktorý nás láska jemným vánkom emocionality: „Oviala ma poézia. Pomo- nepomohla mi? // Hrala na city. A hrala netýkavú.“
Zuzka Vozárová (Silans 26. 5. 2010)
Celá sbírka je psána trochejem, přičemž paronomázická narážka („trojský-trochejský“) dvojsmyslně míří na cosi cizorodého, co vneseme do vlastního organismu, např. jako Trójané dřevěný „dar“ lstivého Odyssea, nebo naše počítače v podobě viru známého jako „trójský kůň“ (po určité době se v počítači aktivuje a napadá jeho soubory a programy – coby nervovou tkáň). Jednotlivec jako trojský kůň? Nebo trochejský, s první těžkou a druhou lehkou stopou? Možná je v této metafoře cosi příznačného pro sbírku klopýtavou nikoli jazykem, ale evokovanými tématy a autorovým postojem k nim. Po něčem těžkém, smutném, jakoby osudovém následují tóny a motivy svědčící o lehkosti, dobrém rozmaru a hravosti... Životní ambivalence? Nebo smutek z rozumu? Asi tak: „Je mi krásne, / je mi na umretie, / no a na to tretie.“ (s. 23)
Alexej Mikulášek (Obrys-Kmen 14/2010)
Zázračný stav očarenia, rozporov a roztržitostí, asociácie, krátke spojenia, podtext a za básnickou obraznosťou pohoda roztrhaná na franforce. Všetko si to „ mieri“ pospiatky tam, kde sú rany i hrany a za nimi možno i múdrosť otcov, rinčanie vody, či žblnkanie reťazí. Garan akoby pri písaní objavoval svoje spodné vody, chytal ich , zápasil s nimi a žialil, keď sa mu úplne oddajú a stotožnia sa s jeho nepokojom. Básnikov verný pomocník, viazaný verš , či už v rispetoch, alebo rondách, akoby len brnkol prstom o tradíciu. Tak isto neočakávané rýmy vybočujú z očakávania a sú čoraz viac vynachádzavejšie. No aj ony sa len zdajú barličkou, o ktorú sa „pán básnik“ opiera pri svojom prudkom poetickom nádychu. Garan nie je básnikom gest. Nepotrebuje ich pri svojej spontánnosti, oslovuje, ako sám píše priamosťou. Slovná vata mu je na míle vzdialená a tým sa vyhraňuje (čelom k mantinelom). Jednotlivostiam v Jednotlivcovi nechýba okrem konfrontačnej roviny ani nadhľad, iskrivá sebairónia a irónia. Nechýba ani zodpovednosť cez subjekt objektivizovať, a tak i utvárať vlastný básnický program.
Hana Košková (Slovenské pohľady 5/2010)
Aj v druhej zbierke Pavla Garana Jednotlivec (Trochejský kôň) (DALi) vidno, že poézia pre autora znamená veľa – a predsa ju neberie „vážne“, ale skôr zľahka (ako samotný život či životnú realitu, ktorú v nej reflektuje), ako hru, ako akýsi opojný experiment s tvarom, formou, rytmom i rýmom a básnickými prostriedkami vôbec. V textoch cítiť básnikovu radosť z hry, zaujatosť výrazovo-tvarovými, poetologickými možnosťami. Nechýba mu esprit, neašpiruje však na zbásňovanie „veľkých tém“, nechce sprostredkovať hlboké a vážne posolstvá. Vo svojich krátkych textových útvaroch s obľubou využíva viazané (rýmované) formy – napríklad rispet v cykle Jednotlivec alebo triolet v cykle Balada ako vášeň, pričom výsledkom sú výpovede, ktoré i tak dýchajú voľnosťou, „neviazanosťou“, spontánnosťou. Pavla Garana možno vnímať ako sľubného autora, ktorý má všetky predpoklady zaujať.
Zoltán Rédey (Knižná revue 14 – 15/2010)
