Pavol Országh Hviezdoslav photo 1

Pavol Országh Hviezdoslav

2. 2. 1849
Vyšný Kubín
—  8. 11. 1921
Dolný Kubín
Pseudonym:
Hviezdoslav, Jozef Zbranský
Žáner:
dráma, literárna veda, poézia

Komplexná charakteristika

Svoje prvé básnické texty publikoval koncom 60. rokov 19. storočia (ešte ako študent kežmarského gymnázia) pod pseudonymom Jozef Zbranský. No niekedy v polovici 70. rokov sa mladý Pavol Országh rozhodol pre básnické meno Hviezdoslav a potom dôsledne používal len tento jednoslovný pseudonym. Nebolo to rozhodnutie náhodné, pretože už do detstva ho priam fascinoval pohľad na nekonečné priestory nočnej oblohy, posiatej nespočetným množstvom hviezd a súhvezdí, a dozaista aj preto, lebo cez tento pohľad postupne prenikalo do jeho vedomia tušenie veľkolepej krásy vesmírneho univerza i uveličenie nad tým, že jeho súčasťou je aj človek, konkrétne ľudské indivíduum, obdarené schopnosťou toto univerzum vnímať, poznávať a reflektovať. V takejto "kozmickej" reflexii preto významovo kryštalizovali nosné myšlienkové konštanty Hviezdoslavovej tvorby – napr. idea slobody a spravodlivosti, zahrnujúca do svojej platnosti všetkých ľudí a všetky národy – a tu sa rodila i základná architektonická koncepcia jeho diela: Hiezdoslav sa vyformoval na typ tvorcu vedome usilujúceho dosiahnuť vysokú mieru univerzálnosti svojho diela ako celku. Hoci bytostným ustrojením svojho individuálneho talentu to bol predovšetkým lyrik, stal sa aj významným epikom, dramatikom, prekladateľom, ba ak neobídeme jeho relatívne početné tzv. príležitostné básne (často písané na priamu spoločenskú objednávku), potom môžeme dodať, že bol vlastne aj významným básnikom – publicistom, citlivo a neraz veľmi presne komentujúcim zdvihy a pády národného života v časoch jeho silnejúceho útlaku. V Hviezdoslavovom diele však upúta nielen žánrová, tematická či poetologická mnohotvárnosť jeho poézie, ale i jej nevšedné motivické a myšlienkové bohatstvo, vyplývajúce z neobyčajného rozpätia autorovho duchovného a vzdelanostného horizontu. Tento fakt treba pripomenúť tým skôr, že existenčná previazanosť k úzkemu okruhu rodného kraja stala sa Hviezdoslavovi životným údelom, ktorý si možno nezvolil dobrovoľne, ale ktorý prijal celkom vedome a natoľko bytostne, aby sa vedel s ním stotožniť nielen "na chlebovej postati" (ako malý vidiecky advokát), ale aj ako tvorivý človek, tráviaci veľkú a pre neho samého podstatnú časť života "v službách ducha" cez aktivitu "v skvúcich sieňach poézie". Tak sa stala dobre viditeľnou skutočnosť, že práve tento "plytkej Oravienky brodič bojazlivý" – ako sa nazval, keď prekladal Shakespearovho Hamleta – patrí k najuniverzálnejším duchom slovenskej literatúry a národnej kultúry vôbec; a že architektúra jeho básnického diela monumentálnosťou koncepcie i vnútornou členitosťou slovesnej realizácie je javom literárne jedinečným. Zároveň však koncepčne (čitateľsky) náročným. Lebo hoci živné korene Hviezdoslavovej tvorby sú hlboko a pevne zapustené v rodnej oravskej zemi, koruna jeho diela sa dvíha do výšok "hviezdnych" pomyslov, túžob a ideí, kde sa stretáva s umeleckým vyžarovaním géniov svetovej poézie. Ustavičná cirkulácia významových impulzov – pocitov, emócii, predstáv, myšlienok – medzi koreňmi a korunou utvára sémantické nervstvo celej Hviezdoslavovej tvorby: tá sa z roviny konkrétnej pozemskosti upína do polôh všeľudskej, ba až kozmickej "zádumy", aby sa odtiaľ vracala opäť na zem a zakaždým k novému, neraz dramaticky prežívanému vyslovovaniu svojho bytostne ľudského údelu i poslania. Táto ústredne významová vertikála, vedúca od Zeme ku hviezdam a od hviezd naspäť na Zem, v autorovej mladosti azda iba intuitívne vložená do sémantického poľa pseudonymom Hviezdoslav, stala sa identifikovateľne nosným elementom poetologického systému jeho tvorby, no zároveň aj ideovým princípom celej umeleckej architektúry básnického diela Hviezdoslava.

Stanislav Šmatlák