Tvorbu básnika, prozaika, prekladateľa, esejistu a filozofa Pavla Straussa možno charakterizovať ako intelektuálny a reflexívny záznam, v ktorom jasne rezonuje príklon k ideálom kresťanského humanizmu. Do literatúry vstúpil v 30. rokoch 20. storočia ešte ako študent po nemecky napísanými zbierkami veršov Die Kanone auf dem Ei (Kanón na vajci), Schwarze Verse (Čierne verše). Práve obojjazyčnosť umožnila Straussovi počas viedenských a pražských štúdií aktívne sa vyrovnávať s tvorbou svojich súčasníkov – spisovateľov nemeckej a českej moderny. (R. M. Rilke, F. Werfel, V. Nezval a i.). U Pavla Straussa ide o ľudsky angažovanú poéziu. V prvej zbierke, aj keď nejde o politickú poéziu, je evidentný vplyv svetového a domáceho dejinného diania (španielska vojna, národný socializmus v Nemecku, hospodárska kríza a s ňou súvisiace sociálne premeny), cez ktoré sa na povrch derie potreba vyjadriť sa. Tá sa naplno rozvinie v nasledujúcich básnických knihách, kde sa osobné prehlbuje. To je spojené s existenciálnym pocitom strachu pred smrťou matky, ktorým trpel od detstva a ktorý sa naplnil. Vzniknutú neistotu doplnila aj iná existenciálna neistota – identifikácia jeho židovského pôvodu počas druhej svetovej vojny, hoci už bol pokrstený. Zbierka Slová z noci je potom tematizovaním svedectva nájdenia východiska z existenciálnej krízy v konverzii. V čase, keď básnik vydáva svoje prvé zbierky, má za sebou aj viedenskú literárnu lektúru, pre ktorú bola už začiatkom storočia typická vzbura proti oficiálne vyhlásenej estetike krásneho. V jej intenciách pravdivo reflektovať zložitú skutočnosť vo veršoch znamenalo oprieť sa najmä o paradox. Protiklady vytvárajú krásu celku, aj keď jednotlivé obrazy môžu pôsobiť ohyzdne, celkový dojem z tejto poézie môže byť expresívne čierny, ponurý a rozorvaný. Mysleniu v paradoxoch ostal Pavol Strauss verný aj v ďalšom období svojej tvorby, a to v iných žánroch, ktoré po roku 1946 pestoval, najmä v esejach a denníkoch. Do virtuóznej podoby doviedol tento princíp v žánri aforizmu. V 50. rokoch ho politicky prenasledovali a ako autora perzekvovali. Obmedzene publikoval v zahraničí, jeho knihy esejí, meditácií a aforizmov Aforistické diárium, Krížová cesta pre chorých a Postila dneška vyšli v Ríme, knihy esejí Zápisky diletanta a Zákruty bez ciest vyšli už na Slovensku, ale nasledujúca publikácia Roztrhnutá opona vyšla opäť v Ríme. S ďalšími dielami sa prihlásil až po novembri 1989 (Rekviem za živých, Úsmev nad úsmevom, Kvety z popola, Mozaika nádeje, Ecce homo, Tesná brána a spolu s Milanom Rúfusom A slovo zadúchal duch a i.). Posmrtne mu vyšli knihy reflexívnych básní a esejí Torzo ticha, esejí Život je len jeden a autobiografických návratov do minulosti Človek pre nikoho. V súčasnosti vychádza jeho súborne dielo. Z nemčiny a francúzštiny preložil viaceré diela významných básnikov a filozofov.
Mária Bátorová
