Peter Balko photo 2

Peter Balko

16. 9. 1988
Lučenec
Žáner:
poézia, próza, scenáristika, iné
Krajina:
Slovensko
Národnosť:
Slovensko

Komplexná charakteristika

Balkov debut, próza Vtedy v Lošonci, získala Cenu čitateľov Anasoft litera v roku 2015. Druhú samostatnú prózu Østrov zaradili porotcovia ocenenia Anasoft litera 2020 Zuzana Belková, Lubomír Machala, Peter F.’ Rius Jílek, Michal Jareš a Dado Nagy medzi desiatku najlepších kníh roku 2019.

V prvom románe Balko stavia do protikladu dva protipóly – chlapca z dobrej a menej dobrej rodiny. Sprostredkúva mladíka slušného, tichého a hanblivého, v ktorom pudy rozdúchava živelný a neokresaný vrstovník. Jing a jang sa vzájomne dopĺňajú, ovplyvňujú a ničia.

Na Figuli Balko odkazuje viackrát. Podobne ako v jej diele Mladosť, aj v prípade Balkovho debutu môžeme hovoriť o románe s autobiografickými črtami. Príroda je tu aktívny dejový, i keď nie priveľmi intenzívny činiteľ a láska hlavnej postavy je pasívna. Azda až na list, ktorý padne do hrobu. Ženské postavy sú v oboch doterajších Balkových románoch epizodické. Zjavia sa, zasiahnu, niekedy pomôžu, občas sa zdržia aj niekoľko dní a zmiznú.

Magický realizmus nie je charakteristickou črtou celého Balkovho diela. V debute Vtedy v Lošonci sa len občasne vkráda do jednotlivých dejových úsekov, ktoré Balko vsúva do zľahka satirickej frašky z prostredia malomesta. Nekritizuje, len poukazuje na ľudskú obmedzenosť kombinovanú so zraniteľnosťou. Jeho hrdinovia sú chápajúci, roztúžení, mladí, sentimentálni, suroví a mŕtvi.

Kým v prvom Balkovom diele funguje magický realizmus ako akýsi okrášľujúci prvok, v Østrove je už koncepčným základom diela. Jeho kombinácia so slovenským naturizmom je tým, na čom Balko koncepčne stavia v oboch doterajších románoch. Romantizujúce prvky osamelého a nepochopeného hrdinu v kombinácii s expresionizmom a náhle vyhrotenými situáciami a konaním, hra so slovami, miestami rozostrená hranica medzi fantáziou a realitou sú jeho doterajšími poznávacími znameniami.

Próza Østrov, ktorú podáva autor v druhej osobe, je ako apa Tichomíra Bazu. Srší z nej permanentný konflikt, ambivalentné a toxické city, je to „neha infikovaná krutosťou, šťastie trpkosťou a blízkosť odcudzením,“ ako život s apom charakterizuje jeho syn.

Tajomné a absurdné prvky nadprirodzena sú s realitou previazané tak, až vytvárajú svet inej dimenzie. Predovšetkým román Østrov v tretej tretine fantastiku otvorene priznáva. Prechody medzi jednotlivými fázami diela nie sú plynulé a Balko akoby sa konkrétnej žánrovej škatuľke silou-mocou vyhýbal. Cez formálne vycibrený text však v istých momentoch presvitajú fragmenty príbehovej nahoty.

Balko nefilozofuje. Nevynáša súdy. Diela modeluje z fantázie, spomienok a reality, ktoré spája tak, aby to bavilo predovšetkým jeho samého. V debute má jedna z hlavných postáv meno autorovho vydavateľa, v Østrove už osobnosti priamo hrajú samých seba. Eklekticky kombinuje viacero významových vrstiev a naratívnych postupov. Do príbehu vsúva rozptyľujúce, akoby nepodstatné prvky, zahráva sa s čitateľovou pozornosťou a zároveň ho tým vťahuje hlbšie do deja. Čím viac nepodstatných detailov totiž vie, tým viac vidí očami hrdinu. A tým viac je sám súčasťou príbehu.

Balkova súčasná autorská jedinečnosť spočíva v tom, že formálne vycibreným, čítavým textom s mýtizáciou ako naratívnou stratégiou rehabilituje fantastiku v intelektuálnom prostredí. Robí to ironizujúco, ale nie výsmešne. Fantastiku nepovyšuje, pretože to nepotrebuje. On, ani fantastika. Balko reprezentuje akúsi mladú generáciu popkultúrnej, masovo prístupnej intelektuality stavajúcej na tradičných literárnych základoch. To, čo jeho dielam hrozí najviac, je ich nadinterpretácia.

Lucia Lackovičová, 2020