Peter Bilý sa debutovou zbierkou Spomalené prítmie konštituoval ako básnik nadväzujúci na baudelairovsko-apollinairovskú líniu, s ktorou ho spája aristokratický odstup, pocit exkluzivity, chuť provokovať verejnú mienku a atmosféra temperamentného juhu. V Bilého prvej knihe sa odrážajú dve protikladné autorove skúsenosti: dva roky života v augustiniánskom kláštore a erotické objavovanie telesnosti po tom, ako z kláštora sklamaný odišiel. Neprehliadnuteľný antagonizmus týchto dvoch životných postojov a situácií formuje v zbierke napätie so silným emotívnym podfarbením. Časť básní buduje napätie na úzkosti subjektu zo straty snov a nádeje, zo stretu plachého novica s neskrývaným cynizmom sveta. V ďalšej početnej skupine básní sa subjekt zbavuje pôvodnej ostýchavosti a učí sa „brať“ si svoj podiel z ponuky sveta.
Azda najsilnejší dojem zanecháva básnikova túžba dosiahnuť mimoriadny zážitok, nefalšované ľudské citové vzopätie, ktoré by dalo životu zmysel a usporiadalo veci od najdôležitejších až po tie banálne. Básnikovo dychtenie po výnimočnom zážitku sa sústreďuje na dve kľúčové osoby (seba a ženský náprotivok), ktoré mu takúto skúsenosť sprostredkúvajú. Básnikov subjekt sa dostáva do napätia so svojím alter egom, s ktorým sa zžíva a ktoré sa mu zároveň ľudsky vzpiera, zrádza ho a zapredáva za lacný a povrchný, zvyčajne erotický flirt. V členitom básnickom príbehu P. Bilého je sebapoznanie dôležité a úlohu projekčnej pomôcky na seba preberá druhá osoba, zvyčajne zobrazená ako ženský element (ukrývaný pod rozličné pseudonymy). Ženy v Bilého poézii však majú aj ďalšiu dôležitú úlohu, majú sa stať súčasťou intímnej ľudskej harmónie, súčasťou pomyselného archetypálneho zväzku. Ak si však nemôže byť básnik istý ani sám sebou, ešte menej istoty, a tým aj útechy mu prinášajú „partnerky“ v básňach. Na príklade ich odvrátenej stránky dokumentuje svoju skepsu a sklamanie, ktoré postupne v poslednej knihe Nočné mesto silnejú a definitívne vtláčajú knihe bezútešný obraz „zasratého mesta“ a „skurveného života“. Táto zbierka najvýraznejšie podčiarkuje Bilého inklináciu k básnikom z obdobia fi n de siècle a tentoraz sa kriticky stavia proti hlavnému prúdu spoločnosti. Sám subjekt sa však stáva súčasťou predajného aktu, s ktorým sa zároveň stráca čosi podstatné z vnútra človeka. Dvojtvárnosť a ľudská vyprázdnenosť zo sveta okolo sa prenášajú aj na autorovo literárne alter ego. Doslova mu „berú krídla“, chuť hľadať a pokúšať sa o prekonávanie skepsy.
Poznávacím znakom Bilého poézie bol vždy ľahký dotyk s literárnou tradíciou, štylizovaný svet neživých i živých rekvizít a exkluzívna introspekcia, vyjadrená v menších, takmer denníkových záznamoch. P. Bilý využíva možnosti a výhody viazaného verša, hoci podstatnú časť jeho poézie tvoria širšie rapsódie, blížiace sa uvoľnenosťou k básňam v próze. Básne stavia na obsahovej a ideovej dynamike a postupnom gradovaní, častým prostriedkom je paradox, ktorým najlepšie vystihuje ambivalentnú povahu emócií.
Ján Gavura, 2012
