Zhodou okolností sa mi na stole ocitla aj knižka košického básnika Radovana Brenkusa Rekviem v prachu (Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 2002). Autor, ročník 1974, debutoval zbierkou Pochod mŕtvych (1997) a už tieto názvy sú príznačné. Aj v básňach doslova fanatická posadnutosť smrťou, prázdnom, rozkladom, rozvalinami. Brenkus trpí predstavou neexistencie vlastného ja, akoby nebol doteraz našiel svoju neopakovateľnú individualitu („ja je každý“), čiže seba-vedomie. V tomto je desivo dôsledný, pravý opak Narcisa, zdá sa mu, že sa pohybuje v začarovanom kruhu („čím ďalej od konca, tým bližšie k nemu“), nevie, čo si počať s „holým bytím“ („možno byť alebo nebyť / čo je lepšie?). Niet tu jedinej básne bez nihilizmu, ani nijakého úniku. Ide asi o najpochmúrnejšiu zbierku básní, aká kedy u nás vyšla.
Jozef Bžoch
