V porovnaní s inými dielami svetovej literatúry sa Roman Bednár v románe Nofretete a Echnaton programovo usiluje o syntézu aspektu umelecko-epického s aspektom informatívno-náučným. Čitateľ sa nevtieravým spôsobom dozvie veľa nielen zaujímavého, ale aj nového o životnom štýle starých Egypťanov a dielo možno v druhom pláne charakterizovať aj ako akúsi neobyčajne pútavú encyklopédiu civilizácie, kultúry a všedného dňa života starých Egypťanov.
Ján Lenčo
Kniha Tajuplný a záhadný kozmos predstavuje nesmierne zaujímavý literárny útvar, ktorý sa číta tak napínavo, akoby išlo o nejaký pútavý „román o kozme“. Práve tento fenomén je špecifickým spisovateľským majstrovstvom Romana Bednára. Tento slovenský spisovateľ je v jednej osobe Dänikenom, Buttlarom, no predovšetkým Bednárom. To znamená, že súčasne je hypotetický, vizionársky a najmä vedecký. Pritom treba podotknúť, že jeho vedeckosť neunavuje a nenudí (príťažlivo vysvetľuje, dokumentuje, znásobuje), a to nielen náročnejšieho, vedecky mysliaceho čitateľa, ale aj čitateľa v tomto smere priemerne vzdelaného.
Vladimír Páleník
Nezvyčajná a netradičná je aj výrazová, poetologická stránka Bednárových Kozmických melódií. Roman Bednár tu prekročil hranice tradičnej poetiky, ktorá vníma poéziu (či už rustikálnu alebo urbanistickú, ikonickú alebo operatívnu, intelektuálnu alebo filozofickú) predovšetkým ako prejav ľudského srdca, citu a podvedomia, ktorá svojou obraznou výpoveďou smeruje k totalite človeka. Lenže Bednár nástojí na tom, aby sme poéziu, obraznosť a poetickosť videli aj v nejednoznačných pojmoch, v takých, ako elektrón a kvark, priestor a čas, chaos a poriadok, prázdny priestor a kreatívny chaos, molekuly a atómy, singularita a pluralita, protóny a čierne diery atď. Novátori mu možno budú tlieskať, ale nechajú ho pravdepodobne svojmu osudu, aby to, čo začal, dokázal ďalším prienikom do ontológie Bytia a kvalitou básnických textov. Nám sa zdá, že básnickú kvalitu dosahuje Roman Bednár tam, kde myslí viac na človeka ako na kozmos: Najžiarivejšia hviezda kozmu je srdce ušľachtilého človeka.// Najdokonalejšie zrkadlo je vedomie múdreho človeka.
Andrej Červeňák
Historický román Romana Bednára, slovenského spisovateľa žijúceho striedavo v Nemecku a na Slovensku, čerpá inšpirujúci námet z druhej polovice 9. storočia, z čias Staroslovenskej ríše, z obdobia vlády kráľa Svätopluka. Autor sa pokúša zmapovať proces genézy jedného z aktívnych dejateľov jej politických zámerov a osudov. Na intelektuálnej zrelosti a uvedomelosti zobrazuje kontrapunkty úspechov i „úskokov“ hlavných hrdinov. Bednár vie počúvať a jednu epochu splieta s druhou do venca charakterových vlastností hlavných postáv. Vydáva svedectvo so štipkou fantázie ako rituál budovaný na pevnej empírii zmyslovej konjunktúry. Vyhýba sa devalvácii slov, a nebojí sa vstúpiť ani na tenký ľad.
Laco Zrubec
