V básnickom diele Rudolfa Juroleka sme svedkami rekonštrukcie sveta. Zreteľne vieme vytušiť najmä dve motivácie, ktoré básnika k tomuto kroku vedú. Na jednej strane je to nesmierne intenzívne až bolestné prežívanie aj tých najobyčajnejších okamihov a na druhej strane konfrontácia so svetom, po ktorej sa básnik cíti „nezaradený“ (Hierografia), „zabudnutý evolúciou“ (Život je možný).
Tieto úvodné slová sú len špičkou komplexných vzťahov a dôsledkov, aké možno v Jurolekovej tvorbe identifikovať. Celkom na začiatku stojí introspekcia, „spomalenie, zväčšenie“ a tento ponor k najvlastnejšiemu ja sa stáva východiskom druhého pohybu, duševného „putovania“, ktoré je výhradným predmetom Jurolekovej básnickej tvorby. Takáto vertikálno-horizontálna dynamika do priestoru okolo seba, do života, je hybným elementom literatúry všeobecne, ale to, s akou intenzitou, otvorenosťou a principiálnosťou ju podstupuje Rudolf Jurolek, je výnimočné. Odpovede na vlastnú „bolestnú“ existenciu hľadá v elementárnom pozorovaní vzťahov, ktoré neskôr usúvzťažňuje s filozofickými, teologickými poznatkami a literárnymi zážitkami.
Náznaky hodnôt a priorít badať už od úvodnej básnickej zbierky Posunok (1987). S typickým minimalizmom v obsahu aj forme sa autor pokúša o introspektívne definovanie seba v prostredí rodiny, domova a najbližšieho okolia. Jednoduchosť, o ktorú sa tu autor pokúša, sa stáva poznávacím znakom Jurolekovej poézie. Zároveň je jednoduchosť hodnotou, psychickým stavom, ktorý očisťuje, upravuje videnie sveta a dovoľuje pomenúvať veci pravými menami. Ten, kto je jednoduchý, sa dotýka „známych vecí“ tak, že aj ony sa „dotknú“ jeho. „Aké ľahké je byť svätým! Stačí byť jednoduchým. Nemať nič navyše. Ani nič nechcieť, iba žiť zo dňa na deň, neústupne a trpezlivo ako Sizyfos: ani k budúcnosti, ani k minulosti; konať svoj údel,“ píše v skladbe Putovanie Jakuba z Rána (1996) a stanovuje si jednoduchosť za celoživotnú métu.
Druhou zbierkou v poradí Dobrovoľná samota (1994) sa Jurolekova tvorba ustaľuje. Poznačujú ju ďalej najmä dva fenomény: topos prírody a vzťah život – poézia. Intenzívne prežívanie, ktoré Jurolek v debute ešte tlmil, tu zaznieva naplno a odhaľuje nepomer medzi životným a básnickým. Život a prežívanie je svojou intenzitou vpredu a poézia, ktorá pomáha tieto nápory pocitov zvládať, sa k tomuto stavu prežívania len približuje: „Keď ma pochytí túžba žiť, neviem, čo mám robiť, a tak len píšem a píšem.“ U Juroleka sa opakuje skúsenosť mystikov, ktorí cítili, že básnický jazyk je najvhodnejší na opis zážitkov uchvátenia, ale aj napriek tomu je to prostriedok výrazne limitovaný: „Básnikom je ten, kto – súc pod presilou stavu duše – nevie, čo povedať.“
Priestorom, kde sa básnikova citlivosť najviac vyhrocuje a ktorá mu prináša najsilnejšie zážitky, je príroda: „Celé popoludnie som bol sám. / Obloha, neznesiteľne modrá, / sa po celý čas ani nepohla. / Zeleň horela v extáze. // Nemilosrdná nádhera sveta! / Posadnutý naivnou filozofiou trávy, / nedokážem v sebe zadržať túžbu: / rozzelenať sa a milovať!“ Príroda je vzorom jednoduchosti, zdrojom krásy, ale aj osobitej teológie. Jurolek má k prírode panteistický, partnerský vzťah; to hlavne cez ňu sa učí o sebe a o Bohu: „Už viem, čo mal na mysli Hayden Carruth, / keď napísal: Ušiel som do svojej lesnej duše. / Keď túžil po svojej lesnej duši, / túžil vlastne po sebe samom / a Bohu. Boha dnes možno nájsť / ešte v lese, ktorého je stále menej. / Boh sa tam ukrýva ako snežný muž, / ako plachá zver, ktorej je stále menej. Kam sa pred nami ukryje Boh, keď už nebude lesa?“
Pre Juroleka je nesmierne dôležité, aby sa vnútorne zmenil, „disponoval sa“, čiže sám seba vlastným pričinením uschopnil na to, aby sa „zmieril s bytím“, ako píše básnik v poslednom speve Putovania Jakuba z Rána, knihe spájajúcej oba lyrické žánre, ktorým sa autor ešte venuje. Prvý žánrom ostávajú osobnejšie veršované básne s minimom básnických prostriedkov (Dobrovoľná samota, Život je možný) a druhým žánrom sú básne, pre ktoré je rovnako typická koncentrovaná reflexívnosť, ale už bez veršového vertikálneho rozmeru a významového napätia (Hierografia). Jurolek v Putovaní... navodzuje dojem dramatizovanej skladby, využíva viacero symbolických postáv (Hľadač, Ironikus, Teozofus, Marginálius, Tralali, Jakub z Rána a i.), ktorých prehovory sa striedajú na témy spojené s elementárnou existenciou (pravda, Boh, harmónia, bytnosť a ďalšie), avšak jednotlivé postavy vstupujú len do obmedzenej interakcie. Polyfónia, ktorá tu vzniká, nesmeruje k zjednocovaniu tém, ale k alternatívam, paralelným myšlienkovým prúdom, ktoré znázorňujú vnútornú nejednotnosť a premenlivosť človeka, keďže je evidentné, že aj napriek rozdielnosti a protirečivosti reprezentujú jedinú osobu. Typologicky je skladba podobná Ondrušovým knihám V stave žlče (1968) a Kľak (1970), ale má voľnejšiu kompozíciu a vzdáva sa tendencie vytvárať, vnútorne meniť či gradovať lyrickú situáciu.
Solitér Jurolek má v kontexte slovenskej poézie len jedného pendanta, iného solitéra – E. J. Grocha, ktorý v tom istom čase len na inom mieste zažíva podobnú skúsenosť „lesnej duše“. Spoločnú majú aj túžbu dosiahnuť jednoduchosť, ktorú Groch volá „naivita“, ale kým Grochova poézia ostáva viacvrstevnatá, prepojená napr. s abstrakciou a množstvom komplikovaných básnických postupov a prostriedkov, Jurolek svoje básne zjednodušuje. Ich východiskom je introspektívne pozorovanie alebo reflexia skoncentrovaná do gnómy a vyvrcholením intímna emotívna erupcia ústiaca do katarzie, prípadne, a to častejšie, do vyhrotenej, neriešiteľnej situácie: „Nepoviem vám, že milujem. / Láska je príliš ťažké bremeno./ Unesú ho len zvieratá a svätí. / Čo vám môžem povedať? Že som slabý a premôže ma už krátky / pohľad do oka uštvaného koňa, / alebo kravy hnanej na bitúnok? / Nie, nedokážem milovať. Všetko, / čo cítim, je bolesť. / A nechcem, aby ma ktokoľvek miloval.“
Ján Gavura
