Rudolf Sloboda

16. 4. 1938
Devínska Nová Ves
—  6. 10. 1995
Devínska Nová Ves

Autor o svojom diele

Román Krv som písal rýchlo. Nemal som nijaký presný plán. Snažil som sa opísať duševný stav úradníka, zamestnanca kultúry, ktorý po novembri 1989 zistil, že je odpísaný, odstavený. Jeho frustrácia nespočíva len v politickom krachu, ale aj v poznaní, že sa stal starcom. Najprv ho samotné zostarnutie začne zaujímať, má k nemu akýsi čudesný vzťah. Je pre neho dôvodom, aby sa hneval na mladých ľudí, aj na príbuzných, ktorí ešte nie sú na jeho platforme. Pochopí, že jeho vzťahy k ženám boli nedorozumeniami, a teší sa, že ho už sex navždy vyslobodil zo svojich ostňov.

Prehodnocuje aj pracovnú stránku svojho života. Bol ideológom a nemôže sa zmieriť s pocitom, že robil nejaké chyby. Komunistický režim považoval za normálny, stabilný, nevyvrátiteľný. Nová doba, jar 1990 zaútočí na jeho ilúzie a starý pán predsa zapochybuje, čo i len partikulárne o svojom živote a povolaní, kde jeho povinnosťou bolo budovanie slovenskej kultúry. Nemal najmenšie pochybnosti o tom, že naša kultúra je v poriadku, nechápal, načo nám bola revolúcia. Tieto ťaživé úlohy sú v románe prepletené – aspoň som sa o to snažil - „lyrickými“ pasážami, príjemnými snami, spomienkami na detstvo. Ale pochybnosti ako rakovina hlodajú kedysi silného muža.

Literárny týždenník 3/1992