Slavo Kalný photo 1

Slavo Kalný

27. 4. 1929
Veľké Rovné
Pseudonym:
Karol Ilavský
Žáner:
literatúra faktu, odborná literatúra, rozhlasová tvorba, iné

Komplexná charakteristika

Slavo Kalný je popredný predstaviteľ reportérskej generácie, ktorá koncom 50. rokov a počas 60. rokov vyrástla v mládežníckom denníku Smena, ale aj na stránkach niektorých slovenských a českých časopisov (Kultúrny život, Nové slovo, Literárny týždenník, Kultura, Kulturní tvorba) a veľmi skoro sa predstavila aj knižnou tvorbou. Knižne debutoval vydaním zážitkov z ciest s folklórnym súborom Lúčnica do Škandinávie (v spoluautorstve s Jurajom Verešom) v knihách reportáží Boli sme v Nórsku, Švédsku a DánskuOkienka do Škandinávie. Patril k prvým slovenským reportérom, ktorí sa začali hlbšie zaoberať rómskou problematikou a v knihe Cigánsky plač a smiech ukázal aspoň časť negatívnych dôsledkov, ktoré mala na rómsku komunitu násilná socializácia v päťdesiatych rokoch a vytrhnutie z ich tradičného spôsobu existencie. Bol prvým publicistom na Slovensku, ktorý sa tejto otázke venoval zasvätene a na serióznej literárnej úrovni. V uvoľnenej politickej atmosfére 60. rokov minulého storočia sa mu otvoril priestor na tvorbu reportáží a reportážnych príbehov o dovtedy tabuizovaných spoločenských a historických témach, akými boli vojnové a povojnové udalosti na východnom Slovensku (masové deportácie do stalinských gulagov, vyčíňanie banderovských skupín), násilné združstevňovanie v 50. rokoch, úteky ľudí na Západ cez tzv. železnú oponu. Pre absolútny zákaz publikovať v 70. a 80. rokoch mohli tieto príbehy vyjsť knižne až po roku 1990. Tridsať dramatických príbehov o ľuďoch, ktorí sa pokúsili po komunistickom prevrate vo februári 1948 ilegálne odísť zo Slovenska na Západ, zrekonštruoval v knihe Drámy na hraniciach. Sú to príbehy, ktorých protagonistami sú kňazi, študenti, právnici, živnostníci, roľníci či populárni športovci; útek sa im nepodaril a na dlhé roky skončili v komunistických väzniciach. Príbehovo čistým, štýlovo vyzretým rozprávaním sa táto kniha začleňuje k najlepším dielam slovenskej literatúry faktu. Osudom ľudí, ktorí sa nesklonili ani pod tlakom represií komunistického režimu, venoval knihu Ako umiera hotelier. Osobitý i osobný pohľad na generáciu novinárov, ktorých tvorivé ťažisko bolo v 60. rokoch a väčšinu z nich postihol v nasledujúcom období zákaz publikovať, priniesol v knihách Páni novinári I. a Páni novinári II. Okrem zmapovania osudov jeho novinárskych súpútnikov predstavujú tieto knihy aj zaujímavý pohľad na pohnuté obdobie v dejinách slovenskej žurnalistiky.

Ján Čomaj