Druhové a žánrové rozpätie tvorby Štefana Žáryho je pomerne široké. Žáry je predovšetkým básnik, no zároveň aj autor pozoruhodných noviel a románov, veršovanej drámy, kníh pre deti, životopisných esejí a spomienkovej publicistiky. Uplatnil sa aj ako prekladateľ, najmä modernej francúzskej poézie. Ako básnik prešiel niekoľkými vývinovými etapami. Do slovenskej literatúry vstúpil ešte ako stredoškolák v roku 1938 tradične ladenou básnickou zbierkou, v ktorej vzdal hold jubilujúcej Československej republike. Po príchode na vysokoškolské štúdia do Bratislavy sa pripojil k formujúcej sa skupine básnikov inšpirovaných – predovšetkým médiom Nezvalovej poézie – francúzskym surrealizmom. Skupina slovenských nadrealistov rozvinula svoju činnosť (básnickú, organizátorskú a propagačnú) v období druhej svetovej vojny a tesne po nej. Žáry sa v tejto vývinovej fáze vyhranil ako básnik nespútanej fantázie a veľkej poetickej vnímavosti. Zmena politického režimu v roku 1948 znamenala koniec nadrealistických výbojov. Všetci nadrealistickí básnici – a teda aj Štefan Žáry – sa vzdali avantgardných poetík v mene angažovanej básnickej tvorby. V 50. rokoch Žáryho poézia oscilovala medzi témou budovania, historickými medzníkmi národného života (štúrovské povstanie, SNP) a oslavou domova, poňatého pomerne idylicky. V nasledujúcom desaťročí si básnik prehĺbil a zdramatizoval pohľad na skutočnosť. Do svojej poézie vniesol existenciálnu problematiku moderného človeka na pozadí doby vyznačujúcej sa na jednej strane ikarovským heroizmom, na druhej strane tragikou možnej nukleárnej katastrofy. Zosilnela reflexívna zložka Žáryho poézie a jeho poetika znova začala čerpať z reminiscencií na avantgardnú básnickú prax. Aj v ďalších rokoch si Žáryho poézia podržala podobný charakter. V jej strede zostáva Žáryho súčasník ako lyrický subjekt so svojím osudom, láskami, priateľstvami i bolesťami, determinovanými tektonikou dejinného pohybu. Pre Štefana Žáryho-prozaika sa ukázal ako inšpiratívny vojnový a povojnový pobyt v Taliansku. Jeho tri "talianske" knihy majú rozličný charakter. Prvá je lyrickou reportážou o láske v nežičlivom čase vojny, v druhej silno zaznieva sociálna struna, tretia je humorným rozprávaním o pôsobení slovenskej vojenskej jednotky v Taliansku, ktorej príslušníkom bol aj on sám. Ďalšou exploatovanou témou Žáryho-prozaika je téma chlapčenstva a dospievania. V návratoch do detstva objavil autor nevyčerpateľnú studnicu úsmevných epizód, ktorú reprodukuje v zmyslovo plnej a epicky rozvinutej polohe, živým a expresívnym jazykom. Zároveň v ňom posilňovali optimistický životný postoj, permanentne narušovaný životnými neistotami prítomnosti. Na rozhraní medzi prozaickým tvarom a publicistikou stoja Žáryho životopisné eseje, venované básnickým druhom (predovšetkým nadrealistom) a tým autorom, s ktorými sa často stýkal a spriatelil. V humoristicky ladenom slovníku spisovateľov rozšíril svoj záujem na niekoľko desiatok súčasných tvorcov. Všetky knihy tohto žánru sú živým a pútavým rozprávaním o jednotlivých autoroch, rozširujú a prehlbujú najmä ich ľudský profil spod zorného uhla osobnej skúsenosti, dotvárajú do celku obrazotvornosťou a vari aj výmyslom, ktorého zdroj je v humore. Práve nimi si Žáry získal popularitu v širokej čitateľskej obci. Nateraz poslednou z nich je kniha Bratislavský chodec (2004) – prechádzka dejinami a dejiskami slovenského nadrealizmu, kaviarňami a krčmičkami, kde sa stretávali jeho protagonisti a popri zábavách a diskusiách písali automatické texty, manifestačné vyhlásenia a redigovali zborníky. Je to nostalgická prechádzka s oddychovými zastávkami, na ktorých autor ako pamätník rozpráva o vážnych i nevážnych udalostiach a epizódach ich kolektívneho dobrodružstva a načrtáva siluety jeho účastníkov, usilujúc sa zviditeľniť nielen ducha ich básní, ale cez ne aj mágiu génia neviditeľnej Bratislavy, ktorá sa stala ich osudom.
Vladimír Petrík
