Na začiatku osemdesiatych rokov, v období horúčkovitého nástupu malých javiskových foriem, ktoré boli vtedy jedinou viditeľnou a hmatateľnou nádejou, jediným alternatívnym médiom pre neoficiózne občianske názory i divadelné tvorivé postupy, vzniká v Bratislave popri impozantnom Pegasníku či Modrom divadle aj divadlo GUnaGU (1985), ktorého spoluzakladateľom (a lídrom až podnes) je lekár-anesteziológ Viliam Klimáček. Píše aj poéziu a prózu, ba mali sme ho spočiatku najmä za lekára-básnika. No zároveň (možno práve vďaka siedmim malým formám kabaretno-absurdného divadla) udržiava si výrazný sokratovsky ironický odstup od literárneho diania ako takého. Nie len jeho postoj k literárnej a divadelnej realite, aj jeho texty sú ironické. Je to irónia zvláštne prísna: nejde v nej o kritiku, kosti drviacu satiru či sarkazmus, ale takpovediac o "estetiku miniaturizácie doby". K tomu Klimáčka predurčila už sama jeho chlapácka figúra, ktorej veľa nechýba do dvoch metrov. Je ingardenovskou konkretizáciou pohľadu z výšky – veď aj Sokrates, podľa Aristofana, nechával sa vytiahnuť v pohodlnom priestrannom koši vysoko nad hlučný aténsky dav. To, čo sa v divadelnej terminológii udomácnilo ako "gunagovský štýl", preniká Klimáčkovi aj do prózy a poézie – aristofanovsky uchechtaná hra s autoritou (s autoritou filozofa, slova, predmetnosti, žánra aj role básnika-dramatika, ktorá spočíva v spoločenskej objednávke a spoločenskom očakávaní, preto ju nevyhnutne treba invertovať).
