Vyhľadávanie
Vášnivá, nástojčivá, eruptívna, napriek živelnosti umne komponovaná próza Všivavé osudy, obsahovo i formálne na hony vzdialená od sladkobôľneho prúdu tej časti „ženskej“ literatúry, ktorá máva i značný čitateľský úspech, lebo spôsobom autorskej práce s materiálom niekedy neúmyselne a mimovoľne, inokedy zámerne a cielene ukája poklesnutý pavlačový vkus konzumentov. Neraz drsné, ako už sám názov zbierky predznamenáva, a extrovertne ladené poviedky mapujú a rozkrývajú životy protagonistov, životy napospol nenaplnené, narušené, ba priam vyšinuté – či už vlastným pričinením, alebo zásahom zvonka, teda takzvanými objektívnymi okolnosťami. Je cenné, že oba „komponenty“, tvoriace ľudský údel, autorka chápe v dôslednej dialektickej jednote. V spojení so zriedkavou spontaneitou bohatej a farbistej lexiky, na ktorej badať literárnu erudíciu dlhoročnej prekladateľky, je to metóda umožňujúca prienik až na dreň postáv tohto smutného panoptika spoločenských lúzerov našich čias bez lacných efektov či usopleného sentimentalizmu.
Peter Gregor
Prekladateľka Vladimíra Komorovská, ktorá má na konte vyše 500 populárno-náučných textov, reportáží a štyridsať knižných prekladov najmä z francúzskej literatúry, nám vo svojom (vraj) debute, hoci dá rozum, že debutovala výpomocou nejednému prekladanému autorovi, no ale dobre: v debute nám predstavuje 12 poviedok, napísaných v osobe „ich“, teda ja, akoby brala všetky hriechy sveta na seba, a až v deviatich začína slovom „Som“, čo sa nedá považovať za manierizmus, ale štartovaciu dráhu. Hneď po výstrele „Som“ postaví čitateľa (mňa) do pozoru a čitateľ ochotne v tejto pozícii vydrží, kým neprečíta všetky riadky, všetky slová vrátane epilógu Petra Gregora – ak sa niekto opýta, za koho Komorovská „kope dvanástku“, Gregor pohotovo odpovedá: „za životy napospol nenaplnené, narušené, ba priam vyšinuté“.
Paula Sabolová
Kniha Všivavé osudy Vladimíry Komorovskej, erudovanej prekladateľky a invenčnej poviedkárky, si pozornosť zaslúži z viacerých dôvodov – má to „gule“, je to čítavé, nie je to nudné a nemá to happyendy. Osudy postáv sú kruté a šťastné konce by sa im zišli viac než čokoľvek iné, ale vo svete, ktorý nám Komorovská približuje, to chodí inak. Šťastie ostalo kdesi v diaľke, kam sa postavy nedostanú, lebo na to nemajú dostatok toho podstatného – zdravé sebavedomie, životnú silu a kúsok podpory niekoho blízkeho. Dvanásť poviedok plynie v zhodnej tónine tvrdých durových akordov. (...) Dostatok empatie voči svojim postavám vyjadruje V. Komorovská vhodne zvoleným jazykovým prejavom, ktorý nie je odchodnejší od každodennej reči bezdomovcov, flákačov, ožranov (často v prvej osobe) a ktorý by ste v nedeľnej škole iste nepočuli. Tieto poviedky sú tvrdo napísanými príbehmi z tvrdého života a sociálny prienik reality a literatúry si v prípade tejto debutovej knižky určite zaslúži širšiu čitateľskú pozornosť.
Roman Kaliský-Hronský
Mozaikový, realistický, miestami až naturalistický román Papendeklová idylka talentovanej a agilnej slovenskej prozaičky a prekladateľky zachytáva navzájom pospájané osudy postáv z hľadiska ich nazerania na udalosti, presnejšie povedané, na škandály, trápnosti a inzultácie. Táto próza svojím obsahom evokuje maupassantovsko-zolovský štýl a svojou formou hrabalovsko-gryzlovovský text, písaný nonstop jednou vetou, teda bez ohraničených súvetí a odsekov, z ktorého cítiť hektický životný rytmus, sústavne sa točiaci kolotoč bez akéhokoľvek oddychu. Metodika nekonečnej vety zvýrazňuje emocionalitu textu, vyjadruje neutíchajúci výbuch hnevu a žiaľu, nekonečný nárek a sťažnosť na niekoho či na niečo, nekončiaci prúd slov, ktorý odzrkadľuje traumu, depresiu, depriváciu alebo konflikt jednotlivých postáv. Silná frekvencia vulgárnych slov môže tu i tam pripadať neadekvátna, ale taká už býva dikcia frustrovaných hrdiniek a hrdinov, podfarbená totálnou dezilúziou.
Milan Kenda
Buďme úprimní, problémy s „papendeklovými“ múrmi nasiaknutými životnými peripetiami našich susedov poznáme hádam všetci. My všetci totiž máme svoj príbeh, svoje tajomstvá, osudy i motívy. Presne ako obyvatelia istej panelovej králikárne, ktorých „všivavé životy“ tvoria naturalistickú mozaiku najnovšieho románu prekladateľky a prozaičky Vladimíry Komorovskej. O hurikáne v malej šesťposchodovej „ponorke“ sa dozvedáme zo spovedí jej dvanástich obyvateľov, ktorí sa každý z inej perspektívy pokúšajú obhájiť svoju existenciu. (...) Celý príbeh pripomína jeden veľký psychologický experiment, ktorý nepodlieha žiadnym konvenciám či normám, je prešpikovaný prirodzenosťou, rečou ulice, bohatým slangom, expresivitou a vulgarizmami. Medzi riadkami cítime komplikovaný a hektický rytmus dnešnej doby, našu neschopnosť riešiť vlastné problémy a vzdorovať svojmu osudu. Pritom by stačilo tak málo – obyčajný dialóg, ktorý chýba nielen na stránkach tejto knižky, ale, bohužiaľ, často aj v našich každodenných životoch. Papendeklová idylka nám otvára oči a ukazuje, že nie všetky susedské vzťahy sú ako v televíznom seriáli, že nie každá „idylka“ je poetická, a že je len na nás, aké ponaučenie si z drsných osudov susedov (aj tých našich) zoberieme.
Vladimír Hübner
Z obálky knihy Papendeklová idylka sa dozvedáme: „Metodika nekonečnej vety zvýrazňuje emocionalitu textu, vyjadruje neutíchajúci výbuch hnevu a žiaľu, nekonečný nárek a sťažnosť, (...) ktorý odzrkadľuje traumu, depresiu, depriváciu alebo konflikt jednotlivých postáv.“ Nekončiace rozprávanie a valiaci sa prúd slov veľmi explicitne vyjadrujú hektickosť života, kolotoč povinností, strastí a každodenných problémov. Dôsledkom je však rovnaký rytmus narácie, monotónnosť, miznutie rozdielov medzi postavami rôzneho veku, pohlavia, povolania. Ťažko si predstaviť takú Kobylu, jej ťažkopádneho manžela Suveréna, či nahlúplu Maškrtu, ako zo seba chrlia lavínu slov takým tempom a s takou razanciou, ako napríklad podniková právnička Fiškálka.
Miriam Suchánková
Po dočítaní Komorovskej druhej knihy Papendeklová idylka som si musel poznamenať: Je to veľmi zvláštne literárne posolstvo do budúcnosti o tom, ako sme žili na prahu tretieho tisícročia. Keď si to prečíta niekto v roku 2345, no, neviem, neviem... Inak nám autorka na cirka sto stranách predstavila protagonistov románu, ktorý sa – bohužiaľ – nekonal. Pripadá mi to, ako keď sa viacerí spolu stretnú v meste a navzájom sa všetci aj s neznámymi popredstavujú a vzápätí sa rozídu.
Miloš Drastich
Komorovskej Bonvivánske chiaroscuro tvorí s predchádzajúcimi titulmi Všivavé osudy (2008) a Papendeklová idylka (2009) voľnú trilógiu. Vo všetkých troch autorka použila ten istý zorný uhol, ten istý štýl a ten istý jazyk. Aký je to zorný uhol? Antiiluzívny, ale nie deziluzívny. Atmosféru a dianie jednotlivých príbehov možno vystihuje výraz „chiaroscuro“, použitý v titule poslednej knižky, čo je v taliančine čosi ako šerosvit, teda tma (tej je tu viac), ale i trocha svetla. Ak by sme Vladimíru Komorovskú porovnali s inými súčasnými slovenskými autorkami takzvanej ženskej literatúry, ktoré vyznávajú zásadu, že dobro zvíťazí nad zlom, ak nie hneď, tak na konci, a narušené vzťahy (o tom to všetko je) sa napokon tiež urovnajú, tak ona je kdesi na opačnom konci škály. Nie ako nenapraviteľná pesimistka, ale ako tvrdá realistka, ktorá vie, že život sa s nami nemazná, že je v ňom aj dosť svinstva spôsobovaného nami samými, teda ľuďmi.
Vladimír Petrík
Ak v debute išlo o spoveď, ktorá by mala byť úprimná, ak chce dostať rozhrešenie čitateľa, v knihe Bonvivánske chiaroscuro ide akoby o (ob)žalobu sveta, ktorý nereagoval na jej spoveď a nezmenil sa k lepšiemu. Pozoruhodná štylistická faktúra poviedok (využívanie štylistických figúr, archaizmov i neologizmov, barbarizmov i dialektizmov, prísloví, porekadiel atď.) svedčí o tom, že Vladimíra Komorovská si natrénovala ako prekladateľka jazyk jazyka, a teraz chrlí prúd slov, syntagiem a viet na vzácnej jazykovej úrovni. Toto je hádam najväčšia hodnota jej poviedok. Nie poviedok, ale chrľovín (lavíny slov), ktoré autorka vychrlí na jeden dúšok. Dvanásť poviedok = dvanásť viet na cirka 130 strán textu. Literárnovedne povedané, ide o prúd vedomia (lavínu slov), ktorý nepripustí k slovu iné vedomie, nárokujúc si na svoju absolútnu platnosť. V prúde vedomia, ktoré svojho času nieslo zástavu práve vo Francúzsku, plávajú slovenské postavy s francúzskym espritom.
Andrej Červeňák
V zbierke Bonvivánske chiaroscuro dominujú motívy samoty, dezilúzie, hnevu, sklamania a stroskotaných vzťahov. Komorovskej tretia kniha je teda iná, ako knihy niektorých slovenských spisovateliek, ktorých románové vzťahy sa končia harmonicky. Bonvivánske chiaroscuro zobrazuje partnerský vzťah, kde chýba porozumenie, láska. Niektoré pasáže sú až naturalistické a autorka sa nevyhýba ani téme interrupcie a sexu.
Jana Kopčová
Vladimíra Komorovská zvolila osvedčený rozprávačský postup nasvecovania jednej situácie z niekoľkých zorných uhlov. Prózu skomponovala na princípe vnútrotextovej nadväznosti jednotlivých kapitol, ako čitateľskú skladačku, ktorá do projekcie hlavného protagonistu vnáša nové momenty. Po kapitole Bohém tak nasledujú kapitoly nesúce mená žien, ktoré v ja-rozprávaní prekračujú životnú epizódu s ľahtikárskym bonvivánom a dopovedajú čosi viac o životnej situácii hrdiniek, čo utvára v čitateľovi (príjemné) vedomie, že s nadhľadom vidí ďalej ako krátkozraký Bohém. Okrem spleti ľudských vzťahov môže próza rozradostniť pregnantnými, britkými autorskými komentármi niektorých spoločenských a kultúrnych problémov a intertextuálnymi odkazmi. Bonvivánske chiaroscuro je napísané kultivovaným jazykom, explozívne v prúde dvanástich súvetí. Je čitateľsky príťažlivé a „literárne vkusné“.
Hana Zeleňáková
Pokiaľ ide o vnútornú štruktúru, kniha Bonvivánske chiaroscuro je dôsledne koncipovaná do dejového oblúku, keďže v prvej poviedke je protagonistom už spomínaný Bohém a v poslednej jeho syn Hortenz, jediné dve mužské „spovedajúce sa“ postavy. Jednotiacim prvkom (symptomaticky?) dvanástich výpovedí je „pragmatická dezilúzia“, či skôr postupná strata ilúzií, ktoré sa napokon ukazujú ako „chcené vášne“ ľudí determinovaných sebeckosťou. Ešte aj láska v tomto kontexte pôsobí ako „náhradkový“ cit. A ešte na záver. Stretol som sa s názorom, že ide o „škandalóznu knihu“. Keďže len zlomok čitateľov si vie pospájať kontextuálne súvislosti (napríklad kto bol predlohou pre postavu Bohéma), nebude to s prípadným škandálom až také horúce. Skôr mám neodbytný pocit, že keby sa poviedky prepísali do „normálnej“ diakritiky, obmedzili by sa niektoré filozofickejšie ladené digresie a časť expresívnejšieho slovníka, mohla by táto kniha úspešne konkurovať vysoko nákladovému čítaniu pre širšie dámske publikum „od dvadsaťpäť rokov po dôchodkový vek“.
Maroš Bančej
Ešte pred začatím čítania knižky ma upútal jej názov Bonvivánske chiaroscuro, veľmi zaujímavý, ale ani doteraz veľmi neviem, akú má sémantickú hodnotu. Autorka vyrozprávala príbehy viacerých ľudí – najmä žien, ktoré sú viazané na osud muža, ktorému dala autorka meno Bohém. S tými menami je to taktiež veľmi vynaliezavé, každé meno je vlastne nomen omen, charakterizuje postavu, hoci autorke o detailné charakteristiky jednotlivých postáv asi nešlo. Ako žánrovo označiť tento text? Azda by sa dalo súhlasiť, že ide o súbor noviel s románovou dimenziou. Jednoduchý makrokompozičný princíp sleduje osudy jednotlivých postáv, ktoré prebiehajú takmer izolovane (v rozprávaní), ale väzby sa vytvárajú najmä vo vzťahu k Bohémovi. Je celkom logické, že ide o osudy najmä ženských postáv. Samostatné čítanie jednotlivých noviel by čitateľovi nedalo predstavu o vzťahoch, ktoré autorka chcela azda evokovať.
Ladislav Čúzy
