Vyhľadávanie
Súčasnú slovenskú spisbu sledujem z ústrania, opatrne a s istou nedôverou. Do akej miery je to, čo sa dnes na Slovensku tak hojne píše i vydáva, literatúra, nedajbože literatúra umelecká, ktorá pre mňa vždy bola a zostáva zdrojom neopakovateľných zážitkov, to nechám na posúdenie literárnym vedcom či historikom.
Moja nedôvera ku knihám, ktoré dnes v tejto krajine vychádzajú – za lanský rok to bolo viac ako 150 nových pôvodných titulov beletrie! – pramení z prostého faktu: vidí sa mi, že na Slovensku sa dnes viac píše ako číta. Akoby sa väčšina celej jednej generácie slovenských autorov rozhodla zvládnuť umenie písať bez toho, že by predtým zvládla to prosté, lež nanajvýš gruntovné umenie čítať. Na ich tvorivej spisovateľskej výbave je to bolestne badateľné.
Kedysi sme po kaviarňach a krčmách diškurovali najmä o tom, čo famózne sme čítali či práve čítame, dnes sa hovorí najmä o tom, čo kto práve píše a čo bude písať, až to dopíše, a čo už dopísal a čo vydal a čo sa chystá vydať potom. Na zbláznenie, nie?
Možno ste i vy zachytili správu o úrovni čítania s porozumením, ktoré je vraj podľa expertov OSN na Slovensku najmä u mládeže veľmi nízke či katastrofálne. Ako tristná analógia mi potom príde môj (veľmi súkromný!) pocit z niekoľkých čitateľských zážitkov z niekoľkých náhodne zvolených diel súčasných slovenských autorov. Tí ako keby písali predovšetkým preto, že ich ženie nutkavé úsilie prezentovať sa ako autor a zostrojiť zo slov akýsi literárnemu dielu podobný výtvor. Prosím. Ale akoby im bolo celkom jedno, že v tej správe o stave ich mysle chybuje to podstatné – úsilie porozumieť sebe samému a úsilie porozumieť svetu. Súčasných slovenských autorov, ktorí píšu s porozumením, je podľa mňa len päť, tých čítam odjakživa. Traja ešte žijú. Tá zostávajúca píšuca masa nerozumie ani sebe, ani svetu, a ani ich to netrápi. A preto, myslím si, tá dunivá prázdnota, preto tá moja nedôvera.
