ARS POETICA nie je o jednohubkách

Daniel Hevier si raz do svojej knihy vypožičal slová básnika Jozefa Mihalkoviča a napísal: “Poézia je rečou dorozumenia a porozumieť jej je možné.” Ako to však funguje, keď je jazykov viac, sa už druhýkrát mohli presvedčiť účastníci medzinárodného festivalu poézie ARS POETICA. Tento rok sa na ňom stretlo 34 autorov z 21 krajín. A tomu sa už hovorí ochutnávanie sveta! Presne to nám však spomenutý festival chce servírovať. Jedno je isté – človek, ktorému ako prvému zišlo na um niečo podobné zorganizovať, musel byť labužník a nie žiadny žráč s otupenou chuťou. Takýmto ľuďom jednoducho nestačí skúšať iba jednohubky, ale chcú zapojiť aj ostatné zmysly – to sa premietlo do toho, že druhý ročník sa rozrástol o prehliadku filmov tematicky spojených s poéziou, tanečný projekt a divadelné predstavenie. A všetko toto dianie, brázdenie slovnými perejami, vytváranie si vlastných snov, spájanie obrazu, zvuku a technológií, pohrávanie sa s tichou erotikou a vôbec formovanie raz drsnej, inokedy bláznivej, či nehlučnej poézie – spolu tvorí krásny iný svet, v ktorom byť znamená byť iným inak. Bolo úžasné počúvať básne jedného Salvadorčana o samote, či nechať sa unášať niekedy až trochu strašidelnými pocitmi z recitácie holandského lingvistu a básnika.

Jediné, čo ma trošku mrzí je, že takto poézii stačí, aby sme boli jej účastníkmi, jej fungujúcou súčiastkou a nie búrlivákmi, radikálnymi odporcami systémov a ľahostajnosti. To sa, bohužiaľ, najviac prejavilo na slovenských autoroch. Iste, predpokladá to poslucháča, ktorý sa vie vložiť do hry, a to v každom okamihu. Musí byť nenásytný, ctibažný a žiarlivý, musí túžiť po užívaní, túžbe a jej ukojení. Partnerstvo, ktoré rozvíja dobrý autor – a tým pádom aj jeho báseň – je založené na kladení otázok, často veľmi nepriamych a hľadaní odpovedí na ne. Samozrejme, že sa to deje v medziach fantázie, v poslucháčovej (čitateľovej) mysli, v tom, čo sa odohráva vo vnútri. A ešte niečo – dobrý autor vie vyprovokovať dobré odpovede! Tým sa poézia ako taká stáva kompletnou, nachádza svojich recipientov – celistvých, zaokrúhlených ľudí, trojrozmerných, plných protirečivých rozporov, zmiešaných.

ARS POETIKE podľa mňa tento rozmer zatiaľ chýba, ale nikto predsa nie je dokonalý. A čo by sme čakali od dvojročného dieťaťa? Tento ročník bol uvoľnenejší, publikum reagovalo oveľa spontánnejšie, a preto verím, že všetko je na najlepšej ceste.

Veď predsa len – básničky a vôbec poézia nikdy neboli na to, aby vyvažovali skutočnosť, tak ako sa napríklad v obchodoch vyvažuje tovar pomocou váh. Literatúra vplýva bezprostredne na myslenie a najmä cítenie ľudí. Preto patrí organizátorom veľká vďaka za celú ARS POETICU a držme im palce nech sa s ňou stretneme aj na budúci rok, aj roky nasledujúce.