Vyhľadávanie
Skeptická polovica mojej mysle si dokonca ešte aj pri reedíciách a dodatočných mäkkoväzbových vydaniach megabestsellerov kladie otázku: „Bude sa to vôbec ešte čítať?“ Hobit a „prsteňová“ trilógia, ktorú opätovne ponúka Vydavateľstvo Slovart fanúšikom Tolkiena, neboli výnimkou: ako človek patologicky často zavŕtaný v knihách som najskôr zdvihla obočie a... chvíľu trvalo, kým som sa nedôvery zbavila. Pomohlo tomu napríklad snorenie po fanúšikovských internetových fórach. Chvíľami pobavené, chvíľami realizované s pasiou výskumníka. Očarili ma napríklad zasvätené rady, ako si najprv treba prečítať „predskokana“ Hobita a až potom siahnuť po Pánovi Prsteňov. Oceňujem aj upozornenie, že na Throrovej mape je Dlhé jazero údajne „na východ od Osamelej hory, pričom na mape na konci knihy je orientované na juh ako v mapách Pána Prsteňov“. Pravoverný „fantasymilný“ čitateľ cíti, že autor je osobitý fenomén. V každej čitateľskej generácii nájde dostatok nadšencov Bilba s jeho kamošmi Oinom, Gloinom, Dorim, Norim, Orim, Bifurom, Bofurom, Bomburom, Dvalinom, Balinom, Thorinom, Kilim, Filim a čarodejníkom Gandalfom. Mimochodom, ak ste to náhodou v hlučnej podpornej kampani filmovej verzie Hobita ešte stále nezachytili, ocitli sa aj na trupe Boeingu leteckej spoločnosti Air New Zealand. Ako tvrdí bombastická tlačová správa, postavy z filmu Hobit: neočakávaná cesta majú 73 metrov a sú „doteraz najväčším obrázkom umiestneným na lietadlo“. Jasné, že v skutočnosti sú to obligátne dve muchy zabité jednou ranou: okrem filmu Petra Jacksona sa na linke z Aucklandu do amerického L. A. a do Londýna v Británii ujde štedrá porcia reklamy aj turizmu na Novom Zélande. Skvelé je, že v hre je aj tretia mucha. Tej podporu žičím dokonca viac než prvým dvom: žiaden huriavk nie je dosť nedôstojný, ak je vedľajším efektom popularita literárneho kráľovstva Erebor.
