Bibliotéka opäť ponúkla všetko možné (aj nemožné). Popri Biblii vo všemožných podobách ste tu mohli nájsť knihy o tom, Jak se uklidnit bez jídla, o akupresúre, o imunite pri tkanivových helmintozoonózach, detské knihy (interaktívne, aj tie obyčajné, ktoré sa „len“ čítajú), popritom tu bola, samozrejme, klasika, detektívky, ženské romány, skrátka, čo len chcete. Tak, ako v bežných kníhkupectvách, len na menšej ploche stánkov a za priaznivejšie ceny – od Panta Rhei ste dostali na celý nákup zľavu až 20 percent, a niektoré knihy ponúkal Ikar už od jedného eura.
Aj to bolo zrejme to, čo sem počas upršaného víkendu množstvo ľudí prilákalo: vybavili si Ježiška. Nech už ich pritiahlo čokoľvek, nízke ceny kníh alebo bohatá ponuka besied so spisovateľmi a spisovateľkami, každoročné hemženie sa na výstavisku v petržalskej Inchebe medzi knihami je predsa len dobrou správou pre tých, ktorí knihy píšu a vydávajú ich: Knihy sa čítajú.
Sviatok či šialenstvo?
Vydavatelia a kníhkupci nazývajú Bibliotéku sviatkom, no človek menej otrlý, ktorý sa na tomto veľkom trhovisku s knihami ocitol prvýkrát, môže mať dojem malého šialenstva. Množstvo ľudí chodí hore-dole, vyhráva ľudová muzika, rozvoniavajú kúpeľné oblátky, indický „maharadža“ vám tu ponúka vzácne kamene a koľkokrát prejdete do Literárneho centra 1, toľkokrát dostanete otázku: „Pani, nechcete vyčistiť okuliare?“ Potom vás zas pani, pri ktorej stánku sa nikto nepristaví, odchytí a ponatiera vám ruku akýmsi super biokrémom a na druhú vám nagebrí výťažok z morských rias. Vonia to pekne, čože o to. No ak by ste neodolali tejto ponuke – a vzápätí ani panej so sušeným ovocím, ktorá vám spolu s brusnicami nanúti aj čosi, čo je naozaj veľmi zdravé, a mali by ste si to kúpiť, lebo jej zákazníčky zo Slovenska (obchodníčka je z Čiech) si to žiadajú, len vaša peňaženka je po tomto nákupe ľahšia o vyše dvadsať euro – odrazu začnete preľaknuto počítať svoju hotovosť. A zistíte, že suma, ktorú ste si vložili do peňaženky s pocitom, že vám aj s rezervou vydrží na štyri bibliotékové dni, zmizla už v prvý deň. Ani obed v miestnej reštaurácii nie je lacná záležitosť, ale veď môžete použiť gastráče.
Len pokojne. Všetko záleží od vašej asertivity, teda schopnosti odolávať ponuke predavačov (presne ako na trhu), alebo – ak ste prišli na Bibliotéku s úmyslom míňať peniaze, tak bez výčitiek svedomia míňajte! Kamarát sa mi minule pochválil, že za knihy na Bibliotéke vysolil asi štyristo eur a bol nadmieru spokojný. Napokon, knihy si to zaslúžia.
Recepty aj klasika
Ak vás neoslovia všetky tie Biblie, duchovné posolstvá, brožúry o tom, či „je ještě manželství moderní“, trilery, Gustáv Murín so svojím širokým tematickým diapazónom od lásky až po mafiu, kuchárske knihy (už aj od Vasilkovej), knihy o zbraniach a neviem čo všetko, skrátka moderné knihy s pekným lesklým farebným obalom, máte – okrem Absyntu a Artfora (áno, aj Artforum po minuloročnom bojkote opäť na Bibliotéke bolo) – ešte jednu možnosť: staré knihy preverené časom a obchytané mnohými rukami za ľudové ceny. Populárny banskoštiavnický Antikvariátik mal totiž opäť v Inchebe svoje stánky. Jeden s lacnými knihami a jeden s kúskami pre fajnšmekrov, ktorí nemajú hlboko do vrecka, a viac ako peniaze si cenia vzácne staré mapy a iné cenné exempláre, preto nemajú problém ani pomerne značné čiastky za ne utratiť. Hoci na Bibliotéke ide skôr o nové knihy, predsa len je vždy príjemné nájsť tu aj knihy svojho detstva, teda tie, na ktoré ste sa pozerali v knižnici svojich rodičov: legendárne Údolie bábik od Jacqueline Susannovej ste tu mohli získať za púhe euro šesťdesiat. Výtlačok pochádza z roku 1970, vydalo ho vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v rámci SPKK (pre mladších: Spoločnosť priateľov krásnych kníh) a v rámci tejto edície sa ponúkalo aj Hemingwayovo Zbohom zbraniam z roku 1964 za tri tridsať. Dobrá kúpa.
Ak vás knihy nezaujímajú, môžete si kúpiť napríklad tancujúcu solárnu sovu alebo malý svetielkujúci vianočný stromček. Prípadne hlavolam, hmotu podobnú plastelíne, ibaže nelepkavú, či spoločenskú hru pre deti. Alebo dokonca akési technické zariadenie, „plne funkčnú dielňu na opracovanie dreva pre najmladších majstrov“. To všetko sa popri knihách zvezie. Pokiaľ nie ste vyslovený mizantrop a vydržíte v riave ľudí, nájdete si tu čosi svoje. A ak ste priveľmi zvedaví a nevyhnete sa niektorým stánkom oblúkom, odchytia si vás Svedkovia Jehovovi (zrejme som bola jediná alebo jedna z mála tých, ktorí sa pri ich stánku dobrovoľne pristavili) a odídete s bohatou nádielkou publikácií a brožúr, obsahujúcich okrem iného „Bibliu v kocke“ – naozaj ju dokázali zhrnúť na jednej strane v siedmich bodoch aj s pútavými obrázkami –, a bohatší o poznanie z Písma (prítomný pán pohotovo „nalistoval“ v mobile úryvok z 1. listu Timotejovi).
Bonusom je informácia, že všetci, ale naozaj všetci budú spasení.
Meir Shalev aj Kvások
Ale Bibliotéka, to sú aj besedy, priam maratón besied, či už ich chcete absolvovať všetky, alebo aspoň tie, ktoré sa dajú stihnúť, pretože niektoré zaujímavé body programu sa, žiaľ, prekrývajú, keďže pódií či programových centier je niekoľko. Ale pokiaľ máte more času a chuť ísť z besedy do besedy, dozviete sa veľa zaujímavých vecí.
Hoci Bibliotéka by vďaka ponuke nadmiery duchovnej literatúry mohla pôsobiť ako hlboko duchovné podujatie, to naozaj duchovné a hodnotné odznelo napríklad na besede s Danou Podrackou, zostavovateľkou publikácie o Timrave, ktorú vydalo Literárne informačné centrum. Školáci, ak ich to zaujímalo (asi skôr nie, ako áno) sa mohli dozvedieť o tejto „rockerke“ našej literatúry, že bola vášnivou kartárkou (hrávala preferans), že pochádzala z dvojčiat (keď jej dvojča, brat Bohuslav, zomrel, pobrala sa zakrátko za ním), a že hoci v sedemnástich rokoch vyhlásila, že sa nikdy nevydá, jedného pytača vraj mala (len jej cestou na pytačky zmokol, a tak sa radšej vrátil domov, aby sa taký mokrý neblamoval, a už sa nevrátil). Vedela aj navariť, na krsty, na svadby, na kary, aj róbu ušiť, a pripravovala vynikajúci jahodový likér, ktorého recept Dana Podracká prezradila, a školáci spolu s paniami učiteľkami mohli podobný na mieste aj ochutnať. Takže, oplatí sa chodiť na Bibliotéku, čoby nie.
A keďže na Bibliotéke sa všetko mieša, miešal sa tu napríklad aj kvások s Meirom Shalevom a vybublal do cesta, z ktorého vznikol koláč bohatých chutí. Jeho súčasťou bola teda i Lenka Mančíková so svojou knihou Kvások – autorka priniesla ochutnať svoj kváskový chlieb, aj kvások, ktorý ste mohli získať spolu s jej knihou a dozvedieť sa napríklad, že história tohto „zázraku z vody a múky“ siaha až do starého Egypta. Mimoriadne lahodnou príchuťou sa do tohto besedového „cesta“ zamiešala Jana Pácalová zo Slovenskej akadémie vied, ktorá pripravila nové vydanie Prostonárodných slovenských rozprávok Pavla Dobšinského z dielne Tatranu – aj keď, ako upozornila, nejde vlastne o Dobšinského rozprávky – v skutočnosti bol tento evanjelický farár, spolu s Augustom Horislavom Škultétym, len ich editorom, hoci dal rozprávkam novú štylistickú formu. Nebol ani tým, kto ich od ľudí v teréne zozbieral, to robila napríklad Božena Němcová.
Do úskalí a neľahkej situácie v oblasti umeleckého prekladu nás zasvätili redaktorka a prekladateľka Anna Šikulová z Ikaru a držiteľ Ceny Jána Hollého za najlepší umelecký preklad Martin Kubuš, až napokon moderátorke tohto podujatia Zuzane Belkovej skočil do reči hlas z ampliónu, poďakoval sa nám za návštevu a „dovidenia“. Prezentáciu nového románu Etely Farkašovej Scenár, prineseného rovno z tlačiarne, zas prerušila opakovaná výzva, že treba preparkovať Škodu BA31... Áno, aj to je Bibliotéka, občas sa nemôžete neusmiať.
Ak už pre nič iné, tak pre Meira Shaleva sa však určite oplatilo na Bibliotéku prísť. Tento 69-ročný izraelský spisovateľ publikum niekoľkokrát rozosmial, a tých, čo nepoznajú jeho knihy, na ne určite navnadil. S moderátorom Dadom Nagyom hovoril o tom, ako ho pri písaní ovplyvnila Biblia, aj o tom, že písať začína skoro ráno, pretože vtedy má ostrejšiu myseľ – vstáva už okolo štvrtej. Najprv si robí rešerše a román začína písať až vtedy, keď pozná celý príbeh. Keď sa napríklad rozhodol, že jeho postava bude pekárom, strávil istý čas v rodine pekárov. Pri písaní používa aj rukoväť metly. Čítate správne. Nepíše totiž chronologicky, najprv si zhromaždí jednotlivé scény zo života postáv. Zhruba po roku má okolo 300 izolovaných scén a vtedy je čas ich upratať. Písanie kníh prirovnáva k tvorbe symfónie. Na kartičky si napíše čísla scén, porozkladá si ich po zemi, a potom si ich rúčkou metly posúva. To trvá tri-štyri týždne, potom všetko nahodí do počítača, a ak nie je s výsledkom spokojný, opäť presúva kartičky po zemi. Asi po mesiaci má hotovú štruktúru románu. „Niektorí kolegovia si myslia, že som blázon, ale takto to robím,“ povedal. Vymýšľať si príbehy je pre Shaleva prirodzené, to, čo je preňho ťažké, je štruktúra románu. Hovoril tiež o hebrejčine, ako o najstaršom žijúcom jazyku v západnom svete. Ak by si vraj dnes ľudia prečítali starú hebrejskú knihu, aspoň spolovice by jej rozumeli. „Keby dnes chcel niekto čítať Iliadu v starej gréčtine, nerozumel by ani jedno slovo. Myslím si, že keby za mnou dnes prišli kráľ Dávid a Ježiš Kristus – ktorý bol, mimochodom, veľmi šarmantný a fajn židovský chlapec –, tak by som sa s nimi dohovoril. Mohol by som dať kráľovi Dávidovi prečítať svoju knihu. Nerozumel by asi tým moderným slovám o telefóne, nevedel by, čo je to auto, ale rozhodne by rozumel slovám, ktoré sa týkajú lásky, pomsty, túžby, pamäte.“ Meir Shalev určite v návštevníkoch Bibliotéky zanechal dojem, že aj on je fajn šarmantný židovský chlapec a Bibliu pozná veľmi dobre, aj keď ju nečítal v interaktívnom vydaní.
Iris Kopcsayová
