Vyhľadávanie
Každý, kto navštívil Banskú Štiavnicu, navštívil Banskú Štiavnicu, zažil aspoň na chvíľu to neopakovateľné čaro starobylého mesta, v ktorom zovšadiaľ dýcha história, pôvabná architektúra i zašlá sláva. Na svoje mesto sú zvlášť hrdí rodáci. Patrí medzi nich aj spisovateľ Anton Hykisch, ktorý svoj vrúcny vzťah a úctu k mestu „pretavil“ do knihy spomienok Moja Štiavnica. Pred čitateľmi poodhrnul závoj času a sprevádza ich strmými uličkami, tajomnými domami, pavlačami, dielňami, obchodíkmi, všadeprítomnými schodmi, terasovitými záhradami, historickými i baníckymi pamiatkami aj okolím. Túla sa mestom a vykresľuje jeho meniacu sa tvár. To všetko dokumentuje množstvom fotografií svojej rodiny, priateľov, známych i pohľadmi na nevšedné zákutia Štiavnice.
Anton Hykisch vo svojich spomienkach „otvoril“ dvere do domu starého otca Bálintha na Dolnej ružovej ulici, ktorý bol typickým domom dobre situovaného Štiavničana 20. storočia. Čitateľa zoznámil so zvláštnosťami budovy od pivnice cez obytné izby, kuchyňu až po záhradu. Neuspokojil sa so strohými opismi, ale oživil ich ľuďmi, ktorí tu žili (gazdiná, kuchárka, starkí…) alebo ich činnosť úzko súvisela s chodom domácnosti (pekár, pomocníci a spolupracovníci v obchode), s ich zvykmi, tradíciami či stravovaním.
Pri týchto obrázkoch som doslova pocítila dych starých štiavnických domov a dvorov, veď v jednom z nich na námestí som zopár rokov prázdninovala. So záujmom som preto autora nasledovala na hlavnú ulicu – štiavnickú „Wall Street“, na korzo na terase, kde „mladí získavali zážitky na celý život“, na námestie, za pamiatkami – k zámkom, kostolom, cintorínom, kalvárii, školským budovám, do botanickej záhrady či za krásami Sitna a slávnych tajchov. Prechádzka nesklamala. Ak k nej prirátame Hykischove úsmevné spomienky na školské roky so švihajúcou trstenicou, na svojrázne „úpravy“ československých učebníc v prelomových 30. rokoch, na spolužiakov, verných kamarátov, na jeho vášne (knihy, autá, plávanie) či pozoruhodných obyvateľov (archivár Baker, maliari Kollár, Gwerk, právnik Uškert atď.), ako aj vnímavé postrehy na neľahké vojnové i povojnové roky, život v meste vidíme v novom svetle. Obraz Štiavnice by však nebol úplný, keby autor nenačrel aj do charakteristického štiavnického nárečia a jazykových zvláštností, ktoré vychádzali zväčša zo skomolených nemeckých výrazov.
Pestrá paleta Hykischových spomienok, napísaných s láskou, pokorou i s trochou nostalgie, opäť pripomenula všetkým jedinečnosť Banskej Štiavnice (zapísanej do Svetového zoznamu kultúrneho dedičstva roku 1993) i prvé kroky k jej „oživeniu“ v súčasnosti.
Anton Hykisch, autor historických románov, próz zo súčasnosti, politologických a kulturologických esejí, ale aj faktografickej literatúry a rozhlasových hier, sa v knihe Moja Štiavnica predstavil v ešte jednej autorskej podobe. Spojil v nej autobiografické písanie s miestopisom svojho rodiska. Vznikol tak zvláštny a veľmi sugestívny druh rozprávania, v ktorom sa prelínajú a dopĺňajú autorove osobné spomienky na detstvo, mladosť i ďalšie životné etapy s opisom mesta, v ktorom sa učil poznávať svet a názorovo sa formoval.
V zaujímavej kombinácii výpovedí o sebe a o „svojom“ meste upúta autorovo zameranie sa na detaily: jeho opisy vzácnych historických stavieb (kostolov, zámkov), námestí, ulíc, domov, záhradných terás či dvorov, ale aj starorodičovského domu vynikajú dôkladnosťou pohľadu, ktorý obkresľuje objekty so všetkými podrobnosťami. S nemenším zmyslom pre detail sa autor ponára do spomienok na najbližších ľudí, približuje atmosféru rodiny, v ktorej vyrastal, aj atmosféru mesta s baníckou minulosťou. Jeho kniha je tiež sociologickou či kulturologickou skicou, z ktorej sa možno dozvedieť niečo o spôsobe života a zvykoch voľakedajších štiavnických meštianskych rodín. Intímne spomienky sa vlievajú do obrazov historicky významných udalostí, ktoré vplývali aj na autorove životné osudy, osobné sa prepája s politickým, ponory do minulosti sa striedajú s pohľadmi zo súčasnej perspektívy.
Nech sa už autorova pozornosť upriamuje na miestopis, na historické a politické premeny rodiska alebo na jeho vlastný životný príbeh, dominantným v knihe ostáva silné emocionálne puto k multikultúrnemu mestu, k jeho pamiatkam i prírodným krásam. Hykischova kniha je priam vzorovou „učebnicou identity“. Môže sa zdať paradoxom, že autor esejí o globalizácii, podporovateľ ideí otvoreného a otvárajúceho sa sveta, je zároveň obhajcom, takpovediac, „lokálnych identít“. Pri hlbšom pohľade však nejde o nijaký paradox: svet sa skladá z nepreberného množstva parciálnych domovov rozložených po všetkých rovnobežkách a poludníkoch, spätých s konkrétnymi dejinami i kultúrami, k nim – k jednotlivým domovom si možno vytvárať citové väzby, za ne možno preberať zodpovednosť. Myslím si, že aj o tomto hovorí Hykisch v knihe o „svojej“ Štiavnici.
