Čas, ktorý nás spája s vekmi

Tvorcovia a tvorkyne esejistických kníh o premene klímy sa v podstate nemôžu vyhnúť role proroka. Hoci v oblasti štatistík o otepľovaní Zeme odkazujú na merateľné dáta, žáner knižnej eseje si vyžaduje zaujatie špekulatívnych stanovísk k budúcim dôsledkom ľudskej činnosti, pretože prognózy sú pri téme klímy argumentačne nevyhnutné. Táto nevyhnutnosť predvídania so sebou často prináša formálne problémy a literárnu topornosť. V našich končinách si môžeme spomenúť na knihu Generácia apokalypsy Juraja Mesíka z roku 2020. Autorovo šokujúce hrozenie apokalypsou tu bolo doplnené o koncept generácie ako jednej konkrétnej civilizačnej skupiny, ktorej časovaná bomba klimatickej katastrofy v určitej chvíli vybuchne do tváre. A napríklad vplyvná esej francúzskeho filozofa Bruna Latoura Späť na zem (2018) sa zase vyznačovala na vratkejších nohách stojacou špekuláciou o globálnom spriahnutí elít.

Andri Snær Magnason je islandský spisovateľ a aktivista, ktorý v roku 2019 napísal rozlúčkovú báseň na symbolický pohreb islandského ľadovca Ok. Tento ľadovec ako prvý na Islande stratil status ľadovca a ďalšie budú pravdepodobne nasledovať. V tom istom roku Magnason publikoval knihu O čase a vode, ktorá tento rok vyšla v slovenskom preklade Zuzany Stankovitsovej vo vydavateľstve Absynt.

Generačná téma

Základnú inováciu knihy predstavuje myšlienka viacgeneračného reťazca tiel, ktoré sú prepojené naprieč storočiami: „Celá história Islandu (...) zodpovedá súhrnu životov dvanástich žien. Dvanásť dievčat, ktoré sa narodia a prežijú život, čo ubehne ako voda.“ (s. 240) Spoločná sieť času generácií je tak bližšia (pre nás) pomalej časovosti prírodných vekov. Táto predstava nám umožňuje rozšíriť svoju perspektívu a uvedomiť si, s akou závratnou rýchlosťou sa súčasné klimatické zmeny dejú. Vo svojich životoch máme ľudí, ktorí budú ešte žiť v čase ťažko predstaviteľných zmien, napríklad aj rapídneho zmenšenia najväčšieho islandského ľadovca Vatnajökull s nedozerným prírodným a kultúrnym významom: „Skutočnosť, že geologický kolos ako Vatnajökull zmizne za dobu o čosi presahujúcu jeden ľudský život, sa vymyká nášmu chápaniu.“ (s. 175)

Magnasonov pohľad na budúcnosť je v tomto premýšľaní uzemnený (pritom nie deštruktívny) a scitlivujúci najmä vo vzťahu k medzigeneračnej spolupatričnosti práve v období, keď sa klimatická zmena široko vníma ako generačná téma (len tých najmladších) a zľudovená fráza „ok boomer“ naznačuje, že staršie generácie nemajú záujem o pochopenie problémov budúcnosti, lebo ich pobytu na Zemi sa už netýka.

Unikátnosť jazyka a územia

Magnason uvažuje aj nad vplyvom a dôsledkami jazyka. Hľadá napríklad spôsob, ako pomenovať ekonomicky nezaujímavý, ale z iných hľadísk mimoriadny terén oblasti Kringilsárrani – odkazuje na vyjadrenie „kozmická šírava Boha“ romantického islandského básnika Helgiho Valtýssona. Magnason ľutuje, že sám si taký jazyk nemôže osvojiť, pretože naša súčasnosť k nemu nie je responzívna. Napokon, jazyk vyťažovania krajiny zvíťazil nad všetkými ostatnými kódmi – zarastená priestranná oblasť Kringilsárrani bola začiatkom 21. storočia zaplavená, aby sa stala vodnou elektrárňou slúžiacou na prevádzku hlinikárne vyrábajúcej jednorazové obaly (s. 57). Islanďania a Islanďanky sa tu podľa Magnasona príliš ľahko vzdali nezameniteľného prírodného bohatstva (s. 58).

Príklady straty unikátnych území autor prekladá rodinnými príhodami, cestovateľskými anekdotami aj dvoma rozhovormi s dalajlámom, ktoré sú organizované ako samostatné kapitoly. Tieto rozhovory môžu pôsobiť nadbytočne v závislosti od osobného vkusu a subjektívnej odpovede na otázku, či práve náboženská autorita má byť „reprezentantom ľudstva”, ktorý v knihe okrem autora dostáva najväčší a kritike nevystavený priestor na vlastné tézy. Každopádne sa zdá, že pre Magnasona sú rozhovory dôležité, „pretekajú“ knihou ako dve ľadovcové rieky a generujú imaginatívny priestor na porovnávanie mytológií ľadovcov Islandu a Himalájí.

Okrem toho Magnason zjavne vie, že rozmanitosť „kuchynského náčinia“ na argumentovanie v zložitej téme klímy je pre jeho účinok dôležitá. Preto naprieč knihou testuje rôzne stratégie vyjadrenia a metafory na podopretie náročnej koncepcie klimatického rozvratu. Zdroje a štatistiky okoreňuje každodennými situáciami a požičiava si aj výjavy z mytológie Ásgardu, severského panteónu bohov (s. 245). Na inom mieste si zase vystačí s osobnou skúsenosťou na ilustrovanie, okrem iného, aj strategických chýb v tom, komu prenechávame možnosť rozhodovať: „Keď sa narodili mamini súrodenci Guðrún a Valur, zavolali k nim namiesto lekára kňaza a oni umreli. Teraz je v ťažkostiach Zem. Koho máme zavolať, ekonóma či ekológa?“ (s. 218)

Kľúčový obrat vo vnímaní rozsahu času a jeho dôsledkov ponúknutý v knihe O čase a vode je veľmi presvedčivý. Napriek tomu, že kniha neprekonáva všetky prekážky špekulatívneho písania o budúcnosti Zeme rovnako úspešne, ako celok stojí za pozornosť všetkých, ktorí a ktoré majú na Zemi predkov a (nielen biologických) potomkov.

Dominika Moravčíková (1992)

Pochádza zo Strečna. Od októbra 2019 je doktorandkou Ústavu hudební vědy na FF UK v Prahe a študuje hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovensku. V roku 2019 sa stala laureátkou súťaží Poviedka a Básne SK/CZ. V roku 2020 absolvovala tvorivé rezidencie Kina Úsmev v Košiciach a TROJICA AIR v Banskej Štiavnici. V tom istom roku vydala debutovú zbierku básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža. Eseje a recenzie publikovala v periodikách Kapitál, Glosolália a Vlna.

Andri Snær Magnason: O čase a vode

Preklad: Zuzana Stankovitsová

Žilina: Absynt, 2023

Islandský spisovateľ Andri Snær Magnason

Foto: Christopher Lund. Zdroj: wikimedia