Vyhľadávanie
Stig Dagerman: Nemecká jeseň
Preklad: Miroslav Zumrík
Bratislava: N Press, 2020
Švédskeho reportéra Stiga Dagermana ponúkli u nemeckého advokáta tortou: chlebom s vrstvou falošnej šľahačky. Novinár v dezerte videl symbol. Snahu zakryť ťaživú realitu porazenej Tretej ríše. Rok a pol po vojne navštívil jej ruiny a reportáže, ktoré vtedy vznikli pre denník Expressen, neskôr vydal v knihe Nemecká jeseň. Po 73 rokoch vychádzajú v preklade Miroslava Zumríka vo vydavateľstve N Press.
Obdobie krátko po druhej svetovej vojne sa v spomienkach pamätníkov často komprimovalo do strohých kľúčových slov – hlad, strach, pomsta, obnova. Bola to téma, o ktorej sa doma nehovorilo. Možno až zvedavým vnukom. K tejto generácii už možno radiť aj britského spisovateľa Keitha Lowa (ročník 1970), ktorý tému povojnových rokov v Európe vo veľkom rozobral vo svojej knihe Krutý kontinent (2012). Ako však rok 1946 a padlá mocnosť pôsobila na švédskeho autora bez luxusu odstupu šiestich dekád od rozdelenia a spojenia Nemecka s Brandtom, Kohlom, Merkelovou?
O tom, že byť priamo v centre diania nemusí byť vždy výhoda, svedčí príklad medzivojnového korešpondenta New York Times v Nemecku Cyrila Browna. Vo svojom článku z roku 1922 písal o novom populárnom idole z Bavorska, ktorý využíva antisemitizmus na získanie masovej podpory Nemcov, no so židovským obyvateľstvom to zle nemyslí...
Aké vysvedčenie však dala história Dagermanovej reportážnej knihe? Hoci autora niektoré dobové recenzie kritizovali za to, že má väčšie pochopenie pre Nemcov ako pre obete nacistov, jeho text dozrel do silne ľudského dokumentu o výzvach pri vykonávaní spravodlivosti.
Pomalá denacifikácia
S odstupom rokov nemecká denacifikácia pôsobí ako úspešný príbeh a do veľkej miery ním aj je. Do akej miery k nej však skutočne prispeli najintenzívnejšie pokusy Spojencov po vojne? Siahnime po prieskumoch. V roku 1945 Američania do jedného zajateckého tábora (prezývaného „klietka pre bábätká“) sústredili tisícky nemeckých vojnových zajatcov vo veku 12 až 17 rokov. Keď sa ich v rámci ankety pýtali, či súhlasia s vetou „Adolf Hitler bol šialený kriminálnik“, 2 960 bolo za, 2 981 nesúhlasilo (údaj z magazínu Yank z októbra 1945).
Britský historik Richard J. Evans spomína prieskum z roku 1949, v ktorom si polovica (vtedy už) západonemeckej populácie myslela, že nacizmus bol „dobrou, ale zle uskutočnenou myšlienkou“. Historik ďalej vo svojom článku z roku 2018 pre Foreign Affairs dodáva, že nemeckú očistu naštartovala až silná ekonomika v 60. rokoch (vo východnom Nemecku bola téma odsunutá až do 90. rokov – vtip „stříleli ve válce do vzduchu“ funguje ešte aj dnes). Preto je fascinujúce sledovať, ako vtedy len 24-ročný reportér zachytil prvé náznaky tejto sebaočisty.
„Vážení páni, nezamestnanosť v roku 1933 nezažívalo iba Nemecko, iba Nemecku sa však nechcelo čakať. Teraz sa musíme naučiť trpezlivosti, pretože tú si obnova vyžaduje,“ cituje Dagerman advokáta, ktorý sa v Stuttgarte postavil davu mladých, búriacich sa proti Spruchkammern, teda proti denacifikačným súdom, ktoré boli plné formalít, lží a naopak – bez skutočných veľkých „rýb“. Nie je to obrazne najsilnejšia, avšak najvýpovednejšia časť knihy, v ktorej slovami autora „mládež vyjadrila pravdu o tom, čo si myslí sama o sebe a o (staršej) generácii, ktorá sa jej bojí i ňou pohŕda.“
Najkrajšie ruiny
Obraznosť knihe určite nechýba. Dagerman, ktorý je vo Švédsku považovaný za najvýznamnejšieho spisovateľa 40. rokov, pritom väčšinou vie, kedy ju treba podávať ako suchý reportérsky chlieb: „Bolo by namieste opísať (…) ,neopísateľné’ pocity matky troch hladných detí, keď sa jej pýtajú, prečo sa nenamaľuje ako teta Schulczová, aby od nejakého spojeneckého vojaka dostala čokoládu, konzervy a cigarety.“ A vie, kedy pridať šľahačku. Ako keď opisuje večeru u básnika, ktorý sa pred realitou ukrýva vo vile s barokovou knižnicou a vymieňa svoje písacie stroje za jedlo. „Dám si málo, nanajvýš kláves alebo dva.“
Súčasníci reportážam vyčítali bezvýchodiskovosť, Dagermana označovali za anarchistu. A on pritom len opisoval vzorec dezilúzie morálnych víťazov. „V Nemecku existuje veľká skupina úprimných antifašistov, ktorí zažili väčšie sklamanie, väčšiu stratu domova a porážku, než kedykoľvek zakúsili nacistickí kolaboranti. (…) Sami seba odsúdili na úplnú pasivitu, pretože aktivita znamená kolaboráciu s pochybnými živlami, ktoré sa počas dvanásťročného útlaku naučili nenávidieť. Títo ľudia predstavujú najkrajšie ruiny Nemecka, zatiaľ však rovnako neobývateľné ako zrútené domy.“
Tie vety musia rezonovať pri každej zmene pomerov, aj preto má vydanie v roku 2020 zmysel. No hoci malo Dagermanovo memento v čase vydania jeho slovenského prekladu za sebou už vek dožitia priemerného Slováka (73+ rokov), metódy nastoľovania spravodlivosti sú podobnou výzvou ako v roku 1946.
Uspokojivé riešenia Dagerman napokon nenašiel ani v súkromnom živote. Sedem rokov po vydaní Nemeckej jesene sa dostal do dlhov a následkom depresie a tvorivého bloku spáchal samovraždu.
Milan Čupka (1983)
Reportér, takmer 12 rokov pôsobil v denníku Pravda, predovšetkým v jej prílohe Víkend. V súčasnosti je editorom špeciálnych vydaní v magazíne Forbes. Za svoje reportáže získal viacero novinárskych cien. Spoluvytváral identitu barov Bukowski a Baudelaire v Bratislave.
Stig Dagerman (5. 10. 1923 – 5. 11. 1953). Foto: wikipedia / Gunnar Brandell: Svensk litteratur 1870 – 1970, 2., Stockholm, 1975
