Vyhľadávanie
Hranice poznania výrazne pomohli k vzniku knižky Erica Chalina Predpovede, ktoré nevyšli (TRIO Publishing) práve preto, že v jej základoch sa nachádza o myl . Ob s a huje predpoklady často vyslovené na základe dostupných argumentov, ktoré znejú v danom momente logicky, no v prúde histórie neobstáli. Rekapitulácia tvrdení rôznych osobností z rôznych dôb je z aují m avou mo zaikou toho, čo sa malo stať, no nestalo sa a čas to skôr odsunul do oblasti osudovej irónie. Ako inak by ste nazvali tvrdenia ekonóma Irvinga Fishera v roku 1929 o pozitívnom vývoji na burzovom trhu. O pár dní sa začala najväčšia hospodárska kríza! Kniha zakaždým objasní situáciu, v akej sa predpoveď rodila a dôsledky, ktoré nevyplynuli z nej, ale z reálneho scenára. Dovedna sa do nej zmestilo 50 vízií trpiacich slepotou a patria sem aj také, pri ktorých sa budete chytať za hlavu! Uvidíte, že ani lietadlá či počítače to v týchto predpovediach nemali do budúcnosti na ružiach ustlané, rovnako ako žiarovka alebo automobil, no a úplne katastrofálne to zatiaľ dopadlo s predpoveďami o globálnom ochladzovaní zo 70. rokov… Priam ako humorné memento v tejto súvislosti vyznieva titul ďalšej knihy Nemysli si nezmysly (Guy Campbell, Fragment). Je určená čitateľom od 11 rokov a tiež sa do nej vtesnalo 50, no nie predpovedí, ale zaužívaných mýtov našich úvah. Vzhľadom na vekovú kategóriu ide vlastne o výchovnú publikáciu. Vychováva ku kritickému mysleniu a zároveň k nedôvere voči návykovým poznatkom. Robí revíziu toho, čo deti vedia, a odhaľuje to, čo doposiaľ azda nevedeli. Ako je to s najvyšším vrchom na našej planéte? Je to Mount Everest? Trvá deň naozaj 24 hodín? Dal by sa vypiť dinosaurí moč? Netvrdím, že v tomto súbore myšlienkových mýtov a správnych vysvetlení ich nesprávnosti ide o nejaké mimoriadne závažné problémy, cieľom je skôr zaujať jasným výkladom, vtipnými ilustráciami a zasiať úctu k pravde a radosť z čerstvého myslenia. Inak, presne čosi také môžeme my starší zažiť so zábavnou knižkou Mariána Gogu Tajomný svet hlavolamov (DAXE). Autor, ekonóm a matematik, sa dlhé roky venuje vymýšľaniu úloh nielen na rozptýlenie, ale najmä na cibrenie úsudku, zlepšenie postrehu a pamäti. V úvode to nazýva „duševná a mozgová gymnastika“. Na takmer 140 stranách môžeme riešiť slovné a matematické úlohy, grafické a jazykové rébusy, a sú tu dokonca aj celé príbehy, ktoré vyžadujú na vysvetlenie svojho deja a záveru značnú dávku úvahovej invencie. V podstate každej úlohy je vlastne zakódovaná idea tohto nášho rozprávania, a tak každá skúša, čo vieme a preveruje, čo nevieme. Našťastie, v závere sú všetky odpovede, takže aj keď niečo nezvládneme, môžeme sa poučiť zo správneho riešenia. Je to vynikajúci univerzálny knižný darček nielen pod vianočný stromček… Rozbaľme napochytro aspoň jednu úlohu: koľko trojuholníkov vznikne, ak sa preloží papier v tvare trojuholníka štyrikrát na polovicu?
Na hranice poznania nenarážame len pri riešení podobných úloh. Výrazne je s nimi spojená jedna z najväčších záhad nás samých. Súvisí so životom, smrťou a posmrtným životom. Vo vydavateľstve Ikar už vyšlo viacero kníh s touto tematikou. Z jeho aktuálnej ponuky som si vybral tri, ktoré som zoradil do kauzálneho radu: Na hranici života a smrti, Čo nás čaká po smrti a Putovanie duší. Prvá ma zaujala najviac, pretože ju napísal lekár a filozof Raymond A. Moody (spoluator Paul Perry), priekopník v oblasti výskumu zážitkov na prahu smrti. Svojimi výsledkami vedecky podporil náboženské predstavy. Na druhej strane treba vedieť, že posmrtný život je síce pre nejedno náboženstvo dôležitý, no chápať náboženské ciele len cez tento aspekt by bolo obmedzujúce a priúzke. Nech je, ako je, s Moodyho zisteniami som sa prvýkrát stretol v druhej polovici 80. rokov, v čase finišujúceho socializmu, keď sa podobné záležitosti v oficiálnom obehu nemohli vyskytnúť (slávny Život po živote vyšiel u nás v roku 1992). Asi na šiestich stranách písaných mechanickým strojom s hustým riadkovaním bol do jednotlivých etáp rozštruktúrovaný zážitok klinickej smrti. Ohromilo ma to. Stránky boli možno štvrtou kópiou (kópie v dnešnom význame neexistovali, používal sa kopirák, čo chcelo od čítajúcich neraz dávku fantázie, aby si domysleli skutočné písmenká), ale aj tak boli obchytané a ešte aj odo mňa text rýchlo putoval k ďalším. Taká to bola vzácnosť! Až ma pochytila mladícka chuť dobrodružstvo klinickej smrti si vyskúšať… Nestalo sa! O to s väčším prekvapením som čítal v knihe Na hranici života a smrti, ako sa ku klinickej smrti „prepracoval“ sám Moody. Kniha je totiž biografiou, zachytáva pozitívne aj negatívne míľniky osobnej cesty, výskumné výzvy, objavovanie duše, ale aj neprajnosť, rozpadávajúce sa manželstvo i pokus o samovraždu… Životopisné rozprávanie tak môžu prijať aj tí, ktorí jednoducho „ducharinu“ v hustejšej konzistencii nemusia. Zdanlivo by to mohlo platiť aj o druhej spomenutej knižke Čo nás čaká po smrti, pretože autorka Migene González-Wipplerová vidí paralely medzi exaktnosťou a astrálnym svetom, teda svetom našich myslí. Podľa nej veda už prišla na to, že myseľ existuje mimo mozgu a vedomia a je nezničiteľná. Vyplýva to z prvého termodynamického zákona o zachovaní energie, keďže myseľ je elektromagnetické pole… Dokonca tu nájdeme aj paralely s kvantovou fyzikou, teóriou superstrún a čierne diery sú na základe toho, že umierajúci sa dostávajú do záhadného tunela, azda brány do astrálneho sveta. Tieto divoké premostenia sú možné vďaka veľmi zjednodušujúcej akceptácii tých najzložitejších výziev fyziky, čím sa dostávajú na stupeň síce peknej, no nijako vedecky zásadnejšej ilustrácie. Hoci autorka podnikla ďalšiu z ciest za hranice toho, čo vieme, zostáva život po smrti stále otvorenou témou. Táto otvorenosť dovoľuje množstvo prístupov, tak nečudo, že hypnoterapeut Michael Newton v knihe Putovanie duší ju reflektuje po svojom. Postupuje cez jednotlivé prípady svojich pacientov a uvádza prepis rozhovorov z hypnóz. Zoradil ich tak, že čitateľ nachádza „model večného sveta, v ktorom žijú naše duše“ od úmrtia až, povedzme, po výber nového tela. Uznávam, že nejedného čitateľa v ťažkej životnej situácii môže autor povzbudiť, jeho vízia je úžasná, a možno aj presvedčiť. Tento typ duchovnej literatúry nepovažujem za referenčný, ale terapeutický.
Jedno z rozšírených riešení Fermiho paradoxu sa odvoláva na nepísaný zákon evolúcie: inteligentný život sa nakoniec vyhubí sám. Azda preto k nám nedoletela ešte žiadna mimozemská kozmická loď a žiaden signál (okrem známeho, ale neovereného a označeného Wow! v roku 1977)… No čo nie je reálne, ešte neznamená, že nie je! Máme predsa beletriu a v rámci nej fantastiku, na ktorú pôsobia podobné ťaživo globálne úvahy sťa inšpiratívny hnoj. Všetci dobre poznáme jeden z kľúčových motívov sci-fi, inváziu. Táto literatúra celý Fermiho paradox dávno zmietla priam orkánovým šmahom zo stola toľkými scenármi mimozemských okupácií, stretov a bojov s ľudstvom, až sa divím, že tu ešte vôbec sme. Ale vážne. Nech už je invázia variovaná nespočetnými spôsobmi, klasikou zostane navždy Vojna svetov H. G. Wellsa (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Keďže vznikla pred vyše sto rokmi, vhodne ukazuje to, čo sme vedeli vtedy a čo dnes, a aj to, že vždy zostáva dosť toho, čo nevieme, aj keď sme presvedčení, že už vieme takmer všetko. Našu planétu prepadnú Marťania vystreľovaní z dela na Marse, no nie je to rozkošné? Z hľadiska vtedajších poznatkov to bol celkom zaujímavý koncept, veď len rok pred pôvodným vydaním sformuloval Ciolkovskij základnú raketovú rovnicu, čím raketová éra v odvážnych plienkach vstúpila na scénu histórie. Wellsovi Marťania však o Ciolkovskom ani o raketovom pohone ešte nevedeli… Vojna svetov je dnes čítaním textu prekrytého patinou veľkého beťára času. Kdeže sú doby džentlmenov, ktorí po vzhliadnutí krátera a žeravej marťanskej kapsule odbehnú domov a dožičia si pokojné anglické raňajky? Odstup robí svoje a cez dnešný zorný uhol sa hrôzy razom menia na okúzľujúce epizódky. Autor napríklad takto opisuje útočiaci votrelecký stroj: „Dokážete si predstaviť stolček na dojenie, ako sa kníše a dupoce po zemi? Tak to na mňa pôsobilo pri tých krátkych zábleskoch. Ale namiesto stolčeka na dojenie si predstavte obrovský mechanický stroj na trojnohom stojane.“ Keďže dnes už definitívne nepatríme medzi modelových čitateľov týchto riadkov, obávam sa, že skôr si každý z nás predstaví stroj s tromi nohami ako stolček na dojenie…
Diela sci-fi starnú asi najrýchlejšie zo všetkých žánrov, no stále sa nájde niekto, kto múzu fantastiky pokúša svojimi rafinovanými nápadmi. A rovnako, ako to robil Wells vo Vojne svetov, robí to aj iný Wells dnes. Dan Wells prináša postapokalyptický triler z roku 2076 pre mládež s názvom Potomkovia (Ikar), kde aplikoval spomínaný nepísaný zákon evolúcie na nás, veď sme inteligentná rasa! Bežne síce romány pre mládež nečítam, no tento ma zaujal názvom smrtiaceho vírusu, ktorý takmer vyhladí ľudstvo. Keďže vírus RM znie ako moje iniciály, ihneď som sa s ním čitateľsky stotožnil. Škoda, nebol hlavnou postavou, no mal zato iniciačný vplyv na všetky postavy, a tým aj na dianie. Z toho vyplýva druhá škoda, lebo vírus RM nemal nikto z ľudí rád, pretože ho vypustili potomkovia, vraždiace bytosti vytvorené ľuďmi, aby s ľuďmi urobili to, na čo ich stvorili: vyvraždili. A z toho následne vyplýva aj tretia škoda pre vírus RM, lebo sa ho rozhodla poraziť šestnásťročná Američanka Kira. Nemusím snáď pokračovať: Kira je hrdinka a vírus býva spravidla v knihách iba preto, aby si na ňom nakoniec niekto prihrial hrdinskú polievočku. Táto vízia budúcnosti s utopickými prvkami, keď nás zostane zopár tisíc, nesie v sebe dramatizmus a osudovosť, príťažlivé to prvky každého rozprávania nielen pre tínedžerov.
