Dráma vražedného storočia

Loď Pentscho sa 18. mája 1940 vydala z Bratislavy na dobrodružnú plavbu do rumunského prístavu Sulina v ústí Dunaja. Bola preplnená a nie veľmi stabilná, lebo na palube bolo 508 cestujúcich. Peter Chorvát vo svojej knihe Lichtenfeld – Jedno meno, dva osudy píše: „Rieke neprekážalo, že pasažiermi na tomto plavidle sú Židia – ľudia prenasledovaní, ktorí si týmto odchodom, resp. útekom zachraňujú holé životy. Rieka sa im chrbtom neotočila.“

Cestujúci na lodi, medzi nimi aj tridsaťročný učiteľ telocviku, ale predovšetkým známy boxer a zápasník Imrich Lichtenfeld, mali síce vybavené všetky dokumenty potrebné na cestu do Palestíny, ale kvárila ich neistota. Vo východnej časti Stredozemného mora operovali už vojnové lode Talianska, ktoré práve v roku 1940 vstúpilo do vojny. Loď Pentscho napokon stroskotala pri neobývanom ostrove. Lichtenfeld sa chcel spolu s tromi mladými mužmi pripojiť k československým vojakom na frontoch Blízkeho východu, preto sa na člne vydali na cestu za záchranou do blízkosti ostrova Kréta. Spozorovala ich britská letecká hliadka, ktorá privolala britský torpédoborec. To bola záchrana pre všetkých, vrátane vyše 500 stroskotancov.

Dramatické osudy Imricha (Imiho) Lichtenfelda tvoria druhú časť Chorvátovej knihy. Autor je historik, pôsobí vo Vojenskom historickom ústave a vynaložil veľké úsilie, aby nazhromaždil pozoruhodný materiál o Imim a jeho otcovi Samuelovi, ktorý zostal aj s manželkou v Bratislave.

Bohatá na fakty a príbehy je aj prvá polovica knihy, venovaná Samuelovi Lichtenfeldovi, rodákovi z Mliečna pri Šamoríne. V mladosti ešte v 19. storočí prešiel svetom cirkusov, v ktorých sa vlastne rodili rozličné vetvy ťažkej atletiky – zápasenie, box, vzpieranie. A Samuel bol pri tom aj neskôr v prvej Československej republike, keď organizoval v Bratislave športové kluby ťažkej atletiky. Ešte výraznejšiu úlohu zohrával v budovaní policajných orgánov v meste na Dunaji. Vážili si ho a oceňovali za riešenie mnohých závažných trestných činov, najmä lúpeží na viacerých miestach Slovenska.

Mimoriadne významnou časťou aktivít Samuela a Imiho, mladšieho zo Samuelových dvoch synov, bolo zavádzanie prvkov sebaobrany do bežnej činnosti bezpečnostných zložiek. V otcovom prípade to bolo šírenie japonského džiu-džicu. V prípade Imiho išlo o jeho vynález ,,krav maga“, čo v hebrejčine znamená boj zblízka. Zárodky tohto systému boja sa formovali v zrážkach, ktoré vyvolali násilné formy antisemitizmu a útoky na židovské obyvateľstvo v Bratislave v rokoch 1938 až 1940. Imi a jeho vrstovníci sa im museli brániť.

Mladý Lichtenfeld to potom využil pri výcviku príslušníkov oddielov židovského odboja v Palestíne a neskôr aj v izraelskej armáde. Krav maga bol spočiatku akoby ,,výhradným vlastníctvom“ bezpečnostných a armádnych zložiek. A nielen v Izraeli; v rokoch 1958 – 1960 pôsobil Imi (v Izraeli je známy ako Imi Sde-Or) ako inštruktor v bezpečnostných zložkách Etiópie cisára Haile Selassieho. Dnes je krav maga zaradený už do učebných osnov izraelských škôl a trénuje sa v kluboch po celom svete.

Imi sa v roku 1960 zosobášil s Ilanou, rodáčkou z Hričovského Podhradia, ktorej sa podarilo spolu s dvomi malými synmi prežiť holokaust a neskôr sa vysťahovať do Izraela. Prežili spolu 40 rokov až do jeho smrti v januári 1998. Jeho rodičia také šťastie nemali. Otec Samuel a mama Jana neprežili holokaust napriek tomu, že mali aj ,,určitú dočasnú ochranu“ niekoľkých bývalých Samuelových kolegov z Policajného riaditeľstva v Bratislave a z Ústredia štátnej bezpečnosti. Zahynuli v roku 1944.

Július Lőrincz (1940)

Novinár, publicista, odborník na zahraničnú politiku. Do roku 2002 pracoval v denníku Pravda, neskôr na Veľvyslanectve SR v Chorvátsku. Niekoľko rokov pôsobil v Tlačovej rade SR.

Peter Chorvát: Lichtenfeld. Jedno meno, dva osudy

Bratislava: Marenčin PT, 2023