Držte sa slobody, kým ju máte

Rozprávajú v obrazoch a metaforách, píšu pre ľudí, ktorí čítajú s porozumením. Hovoria ticho a vážia každé slovo. Všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám. Brutálnym spôsobom. Nie sústredenými slovnými útokmi na sociálnych sieťach, ktoré sú u nás drsnou skúškou psychickej odolnosti v rámci hybridnej vojny. Ale rovno nemilou návštevou represívnych zložiek moci.

„Všimli ste si, že na prezentácii autor ani raz nepoužil výraz politický väzeň či niečo podobné?“ upozorňuje Sjarhej Smatryčenka po predstavení útlej detskej knižky O slonoch a jazvecoch (a trochu aj o deťoch) Andreja Skurka, kamaráta zo študentských čias, ktorý sa však po pár dňoch na Slovensku vracia do Bieloruska.

Nebol to Gandalf
Nepozvaná návšteva prišla už pred rokmi aj k Andrejovi Skurkovi, v tom čase šéfovi marketingového oddelenia najstarších bieloruských novín Naša Niva. „Kedysi sa nám zdalo, že osud našej generácie je nezaujímavý. Ešte pred takými štyrmi rokmi by mi nenapadlo, že niekedy budem vystupovať ako detský autor,“ rozpráva 45-ročný Andrej Skurko na prezentácii v Bratislave. „Život sa zdal byť taký pokojný, stabilný, ako život hobita. A jedného rána mi zaklopali na dvere... Ale nebol to Gandalf.“ Tak sa vypravil na „určitú cestu“. A jej výsledkom je knižka pre deti. „V miestach, kde som pobýval, boli trpaslíci, rôzni čarodeji...“

Bol odsúdený na dva a pol roka za „spôsobenie ekonomickej škody“. Básne o zvieratkách písal pre svojho syna Tamasa z väzenia. „Začalo sa to pohľadnicami, ktoré mi manželka so synom posielali do väzenia. Boli na nich zajace, diviaci a rôzne veselé zvieratá, ktoré si priam pýtali nejaký príbeh. Tak som sa snažil niečo do nich zakomponovať a poslať ich späť, aby to Paulína prečítala nášmu synovi. A začala vznikať knižka...  Možno to znie čudne, ale bolo treba istú odvahu, aby vyšla v bieloruštine.“ Za vydanie knižky v slovenčine Andrej Skurko opakovane ďakuje „múdremu Petrovi“, teda Modrému Petrovi alias Petrovi Milčákovi. A za preklad „múdremu Jánovi“ Štrasserovi, pre ktorého bolo prebásnenie textov z bieloruštiny novou skúsenosťou. Autor bieloruského originálu si pritom uvedomuje, že to nebolo až také jednoduché – „niekedy bolo treba zvieraťu zmeniť pohlavie“.

Don Quijote v Minsku
Táto kniha nevznikla tak, ako knihy zvyknú vznikať. Dlho by sme mohli rozprávať o tom, prečo sú to vlastne listy z väzenia – hovorí Peter Milčák. Vzápätí obráti list a vracia sa k spomienkam na svoj prvý pobyt v Bielorusku v roku 2010, k postrehom z jeho cesty za bieloruskou kultúrou. Na tajné predstavenie bieloruského slobodného divadla ho vzal práve Sjarhej Smatryčenka, kolega z fakulty. „V Minsku vás po čase zarazí, že tam nevidno nijaké grafiti. Ale keď ste tam dlhšie a na steny sa pozriete lepšie, všimnete si, že grafiti tam sú, len sú pretierané. Niekde sa farba zhoduje s pôvodnou, inde sa jemne odlišuje. Vznikajú tak abstraktné geometrické útvary. Šli sme z centra mesta, kde grafiti neboli, do panelákovej štvrte s garážami, kde som videl prvý nasprejovaný obraz – veľmi symbolicky to bol Don Quijote. Priviedol ma k uvedomeniu si, ako funguje bieloruská kultúra a umenie,“ spomína Peter Milčák.

Divadelné predstavenie sa konalo v pôvodne dedinskom dome na predmestí. Vstup mali len tí, ktorí boli zapísaní na zozname. „Mená na zoznam dopisovali dôveryhodní ľudia – mňa tam dopísal Sjarhej. Dom mal vybúrané dve steny – vpravo a vľavo, v strede bolo javisko, kde sa hralo. Tak som prvý raz zistil, že tu veci nefungujú prirodzene,“ rozpráva Peter Milčák.

Najväčšmi ho zarazilo, že v dvojmiliónovom hlavnom meste Bieloruska existovalo len jedno jediné maličké kníhkupectvo, kde sa predávali knihy v bieloruštine. Vydavateľstvo, ktorému patrilo, dnes už v Bielorusku nie je, chtiac-nechtiac sa presťahovalo do litovského Vilniusu.

Dvestoročná rusifikácia, stalinské čistky a súčasne represie režimu Putinovho verného spojenca Alexandra Lukašenka, ktorý v Bielorusku panuje už takmer 30 rokov, priniesli „úrodu“. „Bieloruský jazyk je v defenzíve a niektorí hovoria, že môže aj zaniknúť,“ vraví Milčák.

Akákoľvek podobnosť s ruskou politikou voči Ukrajine je, samozrejme, čisto „náhodná“.

Jazyk protestu
Bieloruský jazyk sa stal jazykom protestu. V časoch socializmu sa považoval za jazyk vidieka, dnes je skôr jazykom vzdelaných mladých ľudí. „Bieloruština sa premiestnila do kategórie protirežimového jazyka,“ hovorí Sjarhej Smatryčenka. Dôsledkom toho sú prekážky pri vydávaní a distribúcii kníh v bieloruštine, zoznamy zakázaných autorov a perzekúcia „neposlušných“. Režim po ďalších zmanipulovaných voľbách a potlačených protestoch v roku 2020 pritvrdil.

Týždenník Naša Niva, kde pracoval Andrej Skurko, bol jedným z mála nezávislých médií v bieloruštine. „V Bielorusku nezávislé médiá v podstate nezostali. Takmer všetky sa museli vysťahovať,“ pripomína Sjarhej Smatryčenka. Získať dnes priame informácie z Bieloruska je podľa neho veľmi ťažké. V krajine, kde médiá podliehajú štátnej cenzúre, funguje autocenzúra. „Musia rozmýšľať o tom, ako niečo vydať tak, aby im nezobrali licenciu.“

Sjarhej Smatryčenka je v exile už vyše desať rokov. Vyštudovaný bohemista a prekladateľ odišiel v dôsledku potlačených protestov po prezidentských voľbách v roku 2010 do Česka a vedie Ambasádu nezávislej bieloruskej kultúry v Brne. Samozrejme, rodná krajina mu chýba, ale pokus o návrat by znamenal väzenie. „Neriskujem, obávam sa, že hneď na hranici ma zadržia a niekam odvedú.“

Jeho rozprávanie pripomína príbehy ľudí z čias železnej opony pred rokom 1989. Tento je však zo súčasnosti. Z nie až tak veľmi vzdialeného Bieloruska. Aj preto krúti hlavou nad tým, že ľudia v slobodných voľbách hazardujú s budúcnosťou krajiny a hľadá slová... „Držte sa zubami-nechtami slobody slova, kým sa dá... Zatiaľ ste demokratický štát.“

Foto: Belarusian PEN