Vyhľadávanie
Napriek názvu Goetheho Rozprávka nie je určená deťom. Je to filozofický text, ktorý vhodne dopĺňa slovenské verzie diel tohto nemeckého klasika svetovej literatúry. Už preto je jej vydanie záslužné a významné. Kniha získava na hodnote aj majstrovskými ilustráciami Miroslava Cipára a grafickou úpravou Juraja Blašku.
Tvorba najznámejšieho nemeckého literárneho klasika Johanna Wolfganga Goetheho (1749 – 1832) sa, okrem iného, vyznačovala rôznosťou žánrov, ba dá sa povedať, že ambíciou tohto spisovateľa bolo „vyskúšať“ si celú žánrovú paletu „krásnej“ i „vecnej“ literatúry. Bol rodeným lyrikom, autorom vyše 3 000 básní, ale písal aj romány a kratšie epické opusy, známe sú jeho drámy, vytvoril aj mnohé traktáty a iné filozofické, estetické, ale aj prírodopisné texty. Viedol bohatú korešpondenciu s mnohými súčasníkmi. Písal si denníky. Venoval sa (i keď okrajovo) aj prekladom. Už samotné žánrové bohatstvo jeho tvorby nás napĺňa úžasom. Navyše, Goethe sa prezentoval ako jeden z posledných polyhistorov vo vede; vynikal v botanike, mineralógii, meteorológii, optike, vo fyzike i v medicíne. Mnohé podnety z jeho textov čerpali filozofi. Bol aj výtvarne nadaný; keďže v tom čase ešte neexistovala fotografia, zachytával si objekty, ktoré ho zaujali, pomocou vlastných kresieb. Vo weimarskom veľkovojvodstve plnil štátnické úlohy, stal sa prvým ministrom a jeho agenda zahŕňala aj úpravu vonkajších priestorov – venoval sa aj záhradnej architektúre.
Popritom žil intenzívnym spoločenským životom; v jeho dome sa pravidelne stretávala spoločnosť, v ktorej bol zakaždým ústrednou postavou. Bol priateľom, milencom i manželom. Jeho priateľstvo s druhým nemeckým klasikom, Friedrichom Schillerom, je jedinečné a v umeleckých kruhoch celkom zriedkavé. Bol očarujúcou komplexnou osobnosťou, aj keď nebol najzdravší. Keď sa mu zhoršil zrak, bol odkázaný na to, že svoje práce diktoval. Goethe bol „románovou“ postavou a zároveň predmetom mnohých literárnych textov.
Tajomné posolstvo
Jeho Rozprávka vznikla v roku 1795, keď mal autor štyridsaťšesť rokov a za sebou dvojročný pobyt v Taliansku. V časopise Horen, vydávanom Friedrichom Schillerom, bola uverejnená ako posledná z cyklu poviedok (niektorí pokladajú tento súbor za román). Autor ho nazval Rozhovory nemeckých utečencov a vznikli podľa vzoru Boccacciovej renesančnej zbierky noviel Decameron. V Goetheho prípade ide o skupinu Nemcov unikajúcu po francúzskej revolúcii do bezpečia z obsadeného Porýnia.
Od ostatných textov cyklu sa však Rozprávka zreteľne odlišuje. Obsahovo korešponduje so Schillerovým estetickým spisom O estetickej výchove človeka v rade listov (1793/94), v ktorom sa spomína „myslenie v pojmoch“ a „myslenie v obrazoch“ ako dva rovnocenné spôsoby zmocnenia sa sveta.
Text, ktorý Goethe nazval (jednoducho) Rozprávkou, má podľa názvu určité tematické i formálne parametre; pojem „rozprávka“ však môžeme nahradiť aj pojmom „utópia“, teda čosi vytúžené, ale ešte (zatiaľ?) neexistujúce. Cieľom je tu, prirodzene, „šťastný život“.
Víťazstvo dobra nad zlom a zaužívané kompozičné pravidlá sú spoločné pre rozprávku ako žáner. Keď sa však na Goetheho pokus pozrieme bližšie, pobadáme, že tieto „klasické“ parametre v mnohom narúša. Autorovým hlavným umeleckým prostriedkom je symbol a každá z postáv má alegorický rozmer; teda za „rozprávkovými bytosťami“ treba hľadať princípy korešpondujúce s určitými skutočnosťami. Zrejmý je mytologický rámec príbehu aj jeho intertextuálnosť, ktorú Goethe namiešal z rôznych kultúr a jednoznačnej interpretácii sa vzpiera. Preto viacerí interpreti pokladajú tento Goetheho text za jeho „tajomné“ posolstvo. Napriek názvu Rozprávka nie je určená deťom. Je to filozofický text, ktorý si každý môže interpretovať po svojom. Goethe takto inicioval neskoršie romantické pokusy o umelú rozprávku (E. T. A. Hoffmann, Adalbert von Chamisso, Wilhelm Hauff a ďalší). Nemecká literatúra je na umelé rozprávky bohatá a vznikajú nielen v období romantizmu na počiatku 19. storočia, ale obľúbené sú aj v období moderny. Tento most nás vedie až k dnešnej fantasy (Michael Ende a jeho Nekonečný príbeh). V takýchto „rozprávkach pre dospelých“ treba zakaždým hľadať hlbší, obraznou formou vyjadrený zmysel.
Námety oživené géniom
Je zaujímavé, ako mal klasicista Goethe blízko k rozprávke a „rozprávkovosti“. Rozprávkový príbeh je aj súčasťou jeho netradičného románu Vandrovnícke roky Wilhelma Meistra. V rozprávke Nová Meluzína, vyrozprávanej v prvej osobe, sa protagonista prostredníctvom rozprávkovej víly dostáva do rozprávkového sveta trpaslíkov. Ríša trpaslíkov vysiela raz za čas svoju krásnu reprezentantku medzi pozemských ľudí, aby si tam našla ženícha, ktorý by občerstvil trpasličiu krv. Protagonista sa z tohto sveta vymaní a svoj príbeh podáva zhromaždenej spoločnosti ako autentický.
Ďalšia rozprávka, Nový Paris, nadväzuje na antický príbeh o krásnej Helene a Goethe ho začlenil do svojich pamätí, ktoré vydal pod názvom Poézia a pravda. Autor pamätí spomína, ako si v chlapčenskom veku vymýšľal rozprávky, s ktorými mal u seberovných veľký úspech. Príbeh sa chlapčenskému rozprávačovi sníva, vlastne referuje o sne, ale rozprávku nedokončí, lebo sa sen pretrhne. Táto rozprávka sa interpretovala najmä psychoanalyticky ako fenomén „chlapčenského“ veku.
Rozprávkové motívy nájdeme aj v iných Goetheho dielach, najmä v baladách, ktoré sú na rozdiel od prozaických rozprávkových textov napospol veršované. Medzi nimi spomeňme známu dramatickú scénu v balade Kráľ temnôt, keď otec cvála s chorým dieťaťom tmou a cestou sa dieťaťu prihovárajú rozprávkové bytosti, ktoré ho chcú zlákať do svojej ríše. Známe sú aj ďalšie (a často do slovenčiny prekladané) balady Spevák, Čarodejníkov učeň, Hľadač pokladov, Boh a bajadéra. Námety rozprávok i balád čerpal Goethe z rôznych prameňov, ktoré však zakaždým oživil svojím géniom. Podobne sa dá hovoriť o jeho lyrike, ktorá je plná alúzií na mytologické, teda rozprávkové motívy.
Svetový fenomén
Literatúru chápal ako „svetový“ fenomén; využíval a transponoval nielen antické európske, ale aj orientálne motívy, ako to najlepšie dokazuje rozsiahly cyklus básní Západno-východný diván. Tu sa Goethe v úzkej spolupráci s Mariannou von Willemer zameral na ozvuky perzskej klasickej poézie, najmä Háfeza. Nemecký klasik svojský svet „východnej“ lyriky nielen imitoval, ale prispel k nemu aj výnimočnou vlastnou invenciou. Do európskej poézie vniesol orientálne motívy a kvality. Autor „divána“, čo je originálny názov pre zbierku veršov, si celú problematiku dôkladne naštudoval a k vlastným básňam pridal aj komentáre, v ktorých dokumentoval svoju mimoriadnu rozhľadenosť.
Rozprávkovosť má veľký zástoj v Goetheho najznámejšom diele, v dvojdielnej dráme Faust, ktorú si bez fantastických motívov nevieme predstaviť. Diabol Mefisto, ktorý vráti starému učencovi Faustovi mladosť, je postava z rozprávky, ako ju Goethe vídal za čias detstva na predstaveniach bábkového divadla. Fantastické prvky sú tu však majstrovsky pomiešané s reálnymi, a len táto zmes ponúka plastický obraz sveta. Druhý diel Fausta sa vracia k antickým príbehom a mýtom, ktoré obsahujú stále platnú a podnetnú ľudskú skúsenosť.
Ohlas na francúzsku revolúciu
Keď sa bratislavské vydavateľstvo Petrus rozhodlo Goetheho Rozprávku ponúknuť v preklade slovenským čitateľom (2020), úlohy tlmočníčky sa ujala Patrícia Elexová, známa predovšetkým ako prekladateľka náročných filozofických textov, ktoré sústavne sprístupňuje nášmu publiku. K prekladu pripojila výbornú štúdiu ozrejmujúcu okolnosti vzniku a charakter tohto textu. Elexová poukazuje aj na ťažkosti s interpretáciou, prejavujúce sa v (niekedy diametrálnej) rôznosti výkladov a usiluje sa nielen o prehľad existujúcich interpretácií, ale pripomína aj historický rámec vzniku Goetheho textu. Je to ohlas na francúzsku revolúciu, ktorá prevrátila celý dovtedajší svet. V Rozprávke sa dajú dešifrovať historické postavy a udalosti, ale iba v rovine dohadov a možno aj tápania. O to väčšmi dráždil tento text „profesionálnych“ i amatérskych interpretov.
Goetheho Rozprávka vhodne dopĺňa slovenské verzie diel tohto dôležitého autora. Už preto je jej vydanie záslužné a významné. Kniha získava na hodnote aj majstrovskými ilustráciami Miroslava Cipára a grafickou úpravou Juraja Blašku. Ilustrácie síce posilňujú „rozprávkový“ dojem, ale na druhej strane ponechávajú priestor pre „myšlienkovú“ fantáziu čitateľa. Rozprávkové bytosti, ktoré Cipár vyobrazil podľa vlastnej predstavy, túto čitateľskú aktivitu zintenzívňujú.
Óda na syntézu
Ak by sme chceli tento text interpretovať, možno by bolo najvhodnejšie hľadať a hádam aj nájsť jeho zákutia prostredníctvom postáv a predmetov, ktoré v ňom účinkujú. V „centre diania“ je postava zeleného hada, ktorá sa vlní celým dejom a nie je škodcom, ale pomocníkom. Plní funkciu mosta medzi rôznymi kultúrami, prepája ich do jedného univerza. Je to starozákonný biblický had, ktorý v ľuďoch zapálil plamienky poznania stelesnené dvoma bludičkami; tie sa objavujú a strácajú, ale nezhasínajú. (Pravda, pri preklade vzniká ťažkosť, keďže nemecké slovo „Irrlicht“ je stredného rodu a jeho transponovanie do slovenského feminína predsa len narušuje pôvodnú výpoveď, v ktorej sa bludičky oslovujú ako „páni“). Had a bludičky sú zvláštnym spôsobom prepojené. Ďalšou markantnou postavou Rozprávky je krásna Ľalia, ktorá žije za riekou a je k nej sťažený prístup. Umŕtvuje všetko živé a oživuje všetko mŕtve. Had v tejto súvislosti zaregistruje zlatého, strieborného, železného a „zmiešaného“ kráľa, ktorý symbolizuje chaos. V Novom zákone vítajú spasiteľa iba traja králi putujúci za hviezdou. Tu smerujú k Ľalii, ktorá je symbolom krásy a nehy. Keď sa na scéne objaví starec, prvýkrát zaznie veta – Čas dozrel! –, ktorá signalizuje naplnenie veštby. Starec má v ruke čarovný lampáš schopný meniť substanciu hmoty. Tu sa dostávame do okolia Goetheho náuky o farbách, na ktorej si mimoriadne zakladal a mnohokrát o nej písal. Prievozník – zrejme Cháron prevážajúci iba jedným smerom – si namiesto zlata žiada za prevezenie plody zeme – kapustu, artičoky a cibule. To je most ku Goetheho slávnej básni Metamorfóza rastlín, ktorá je vlastne básnickým obrazom samotného života, jeho univerzálnej hodnoty. Starcova manželka prenášajúca plody k prievozníkovi je symbolom funkcií pozemského života. Mladý muž stelesňuje sviežosť a krásu, je to Ganymédés, čašník bohov. Všetko sa mení, všetko podstupuje permanentné metamorfózy. Všetko sa však zúčastňuje aj na „výstavbe chrámu“. V rozprávkovom deji hrá veľkú úlohu rieka, ktorá oddeľuje rôzne epochy. Rozličné prvky, z ktorých sa chrám skladá, sú konštrukciou sveta, trvalým modelom. Goetheho Rozprávka je v neposlednom rade ódou na syntézu, ku ktorej dochádza po rôznych peripetiách. To je „dobrý koniec“ rozprávky, ktorý sa dá interpretovať ako návrat k harmónii. V tomto svete harmónie nechýba láska krásneho mládenca ku krásnej deve, ale ani múdrosť starcov.
Tri duševné sily
Sú však aj iné interpretácie, napríklad tá, podľa ktorej sa Rozprávka pokladá za „politickú utópiu“. Jeden z výkladov interpretuje rieku ako prekážku a hada ako symbol priemyslu a ducha špekulácie, v iných je to most medzi Francúzskom a Nemeckom. Krásna Ľalia je Francúzsko, kým zelený had je manželka francúzskeho cisára a dcéra Márie Terézie Mária Antoinette. Zakliaty mládenec symbolizuje vášeň, ale aj ľudstvo a ľudskosť. Podľa iných je to osoba Napoleona. Obor je verejná mienka, inde predstavuje zákon. Traja králi reprezentujú deľbu moci na súdnu, zákonodarnú a výkonnú. Tri grácie symbolizujú krásu.
Elexová pripomína v doslove aj interpretáciu zakladateľa antropozofie a navyše znalca Goetheho diela, aj u nás známeho všestranného Rudolfa Steinera (1861 – 1925). Steiner uverejnil pri príležitosti 150. výročia narodenia spisovateľa v časopise Magazin für Literatur 28. augusta 1899 štúdiu pod názvom Goetheho tajomné zjavenie. V nej okrem iného píše: „K želanému cieľu sa dospeje oživením mládenca, jeho splynutím s krásnou Ľaliou aj tým, že obe ríše tak na tejto, ako aj na druhej strane rieky spája nádherný most, vytvorený z tela obetovaného hada. Had je síce pôvodcom šťastného stavu, nemôže však mládencovi odovzdať dary, pomocou ktorých by mohol vládnuť v novozaloženej ríši. Odovzdajú mu ich traja králi. Od železného kráľa dostáva meč a navyše poverenie: ,Meč treba mať v ľavici, pravica musí byť voľná.‘ Strieborný kráľ mu dáva žezlo a pritom povie vetu: ,Máš pásť svoje ovce.‘ Zlatý kráľ mu nastokne na hlavu dubový veniec so slovami: ,Spoznaj, čo je najvyššie!‘ Títo traja králi sú symbolmi troch základných síl ľudskej duše a v slovách, ktoré vyslovia, sa naznačuje, ako sa tieto základné sily majú prejavovať u dokonalých ľudí. Meč znamená vôľu, fyzickú silu a násilie. Človek nesmie držať meč v pravici, lebo to znamená pripravenosť k sváru a vojne, ale musí ho mať v ľavej ruke, lebo tým sa chráni a odvracia zlo. Pravá ruka má byť voľná na skutky ľudskosti. Odovzdanie žezla sprevádzajú slová: ,Máš pásť svoje ovce.‘ Tieto slová pripomínajú Kristov výrok ,Pas moje jahňatá, pas moje ovce!‘ Tento kráľ je teda symbolom zbožnosti a ušľachtilého srdca. Zlatý kráľ mládencovi sprostredkuje schopnosť poznávania. Vôľa, ktorá sa prejavuje v moci a násilí, zbožnosť a múdrosť vo svojej najdokonalejšej podobe sa odovzdávajú mládencovi, teda reprezentantovi ľudskej existencie. Tieto tri duševné sily symbolizujú práve traja králi. Keď potom starec prehovorí: ,Tieto tri veci vládnu na zemi, múdrosť, zdanie a násilie,‘ traja králi sa zdvihnú, každý pripomenie svoju duševnú silu, ktorej je symbolom. Zdá sa, že tu však vzniká nejasnosť, keď sa strieborný kráľ odkazuje do úlohy vládcu ríše zdania, zatiaľ čo podľa jeho slov má reprezentovať zbožnosť. Toto protirečenie sa hneď vyrieši, keď si pripomenieme úzky vzťah, do akého dával Goethe estetické pocity, ktoré produkuje krásne zdanie umeleckých diel, a prináša náboženské cítenie. Pripomeňme si napríklad tieto vety: ,Existujú iba dve ozajstné náboženstvá, jedno, ktoré sa načisto neformálne korí posvätnosti prebývajúcej v nás, a druhé, ktoré svätosť uznáva a prijíma v najkrajšej forme.‘ “ Goethe vidí v umení len inú formu náboženstva.
Máme z čoho čerpať
Mimoriadne rozsiahle a košaté dielo tohto reprezentanta ľudského ducha stále motivuje interpretov, či sa už prikláňame k pragmatickejším, alebo ezoterickejším výkladom. Goetheho spoločnosť vo Weimare koná každoročne medzinárodné vedecké podujatie zasvätené výsledkom vedeckého výskumu, ktorý zakaždým odkrýva nové aspekty Goetheho aktivít. Ako o tom svedčia pravidelne vydávané ročenky, stále sa otvárajú nové obzory a súvislosti, vynárajú sa nové otázky a vznikajú pokusy o odpovede. Goetheho dielo je mimoriadne rozsiahle (súborné weimarské alebo Sofiino vydanie obsahuje 133 zväzkov, iné zobrané spisy: sa „uspokoja“ aj so šesťdesiatimi objemnými zväzkami). Literatúra o Goethem je však omnoho rozsiahlejšia a sotva sa nájde záujemca, ktorý by to všetko čo len približne obsiahol. Zároveň s problémom extenzity zakaždým vzniká akútny problém intenzity. Aktuálne „položky“ Goetheho diela sa v prúde a vlnách času menia. Bolo by možno dobré, keby sme z tohto odkazu viac čerpali aj my na Slovensku práve v čase, keď sa nám stráca duchovnosť a žijeme skôr v zajatí podenkovosti.
Ladislav Šimon (1938)
Germanista, prekladateľ, básnik, univerzitný pedagóg. Preložil desiatky kníh, o. i. eseje Rainera M. Rilkeho, Eliasa Canettiho, poéziu Friedricha Höderlina či J. W. Goetheho. Za preklady básní Hansa Magnusa Enzensbergera a Heinricha Heineho získal Cenu Jána Hollého. Je autorom rozhlasových hier, rozhlasových poviedok a televízneho scenára o Františkovi Švantnerovi.
