Karin Lászlová - Vydedenci šťasteny

Karin Lászlová : Vydedenci šťasteny

Karin Lászlová prozaička, scenáristka, autorka literatúry faktu, spolupracuje s redakciami rozličných časopisov, rozhlasom a televíziou. Literárne začala tvoriť ešte počas štúdií na právnickej fakulte. Poviedky, reportáže, fejtóny a črty publikovala v novinách a časopisoch. .Je autorkou tridsiatich troch kníh.

– Prečo takto nivočí svoj i môj život? Raz ma dovedie do blázinca. Čo sa odohráva v tej jeho hlave? Čo ho to posadlo? Bože, čo ho to posadlo? Pred sobášom sa zaprisahal, že k vínu ani neprivonia. Sklamal ma. Dokedy mám ešte takto trpieť? Čím som sa voči nemu previnila? Neviem. Nič neviem. Zazlieva mi, že som neplodná? Veď predsa on je na vine. V prvom roku po sobáši nechcel o deťoch ani počuť. Na jeho nátlak som šla na výškrab. Nerátala som s takýmto následkom. Čo s ním robiť? Kto mi poradí? Opustiť ho? Ale kam sa uchýliť? Prekliata pijatika! Cítil som, že jej odpor k jeho pitiu ma s ňou pevne spája. Do mysle sa mi natískali otázky: Prečo sa vydala zaňho, keď už pred svadbou pil? Čo sa jej na ňom páčilo? Veď nie je taký bohovský štramák. Asi je to tak, ako sa suseda vyslovila na adresu svojho muža, keď sa ponosovala: Láska býva slepá. Ozaj, tak veľmi ho ľúbila?

Neodvážil som sa vypytovať. Súcit ma nutkal ovinúť ruku okolo jej chvejúcich sa pliec a pobozkať ju na líce. Zrazu som sa prudko mykol, lebo som začul rázne klopanie. Než som vyslovil voľno, dvere sa roztvorili a do izby vošla akurát tá suseda, na ktorú som si spomenul, inak tetina stará kamarátka z čias, keď pracovali v Modete. Ona ako účtovníčka a teta ako aranžérka. Neprešiel jeden deň, aby neprišla na kus reči pri šálke kávy. Bola veľmi zhovorčivá, čo mala na srdci, to aj na jazyku. Keď sa to tak vezme, je to neobyčajne milá, citlivá žena. Pri pohľade na tetu, ktorá v tom okamihu onemela a tvárila sa, akoby sa stalo veľké nešťastie, zalomila rukami a vyhŕkla:

– Preboha, čo ti ten ožran zas vyviedol?

Tak isto ako ja, i ona považovala tetinho muža za neznesiteľného a jej nehodného. Raz mu to aj do očí povedala. Napodiv nezasypal ju urážkami, len britko odvrkol, že keby bola jeho ženou, vyrezal by jej jazyk. Na to ona vyslovila pomaly a zreteľne:

– Íha, tak vy ešte máte sklon aj k sadizmu. To je hrozná zvrátenosť. Ak sa z nej nevyliečite, predpovedám vám, že skončíte vo väzení.

Vyskočil zo stoličky ako perom vymrštený. Jej slová sa mu zadreli do mozgu. Očervenel, oči zúrivo blčali a celý sa triasol. Naľakal som sa, že ju udrie, ale iba hodil rukou a bez slova odišiel. V ten pamätný deň, keď vypočula, čo sa pred jej príchodom udialo, útrpne povedala:

– Je to na zbláznenie. Načisto si prepil rozum a ak sa nebude liečiť, upije sa na smrť... Ja mám tiež kríž so svojím mužom, veď to vieš. Síce neslope ako tvoj, ale fajčí tak, že si pripaľuje cigaretu od cigarety. Je mu ľahostajné, že byt je začmudený a smrdí, že koberce sú miestami prepálené, že mňa ide poraziť od zlosti. Od istého času deň čo deň po návrate z práce ako s nasoleným zadkom beží do akejsi tajnej herne. Z túžby po bohatstve sa zmagoril. Nevie o ničom inom hovoriť len o peniazoch. Tvrdí, že za peniaze možno kúpiť peklo i raj. Že keď sa stane milionárom, bude si hovieť v sladkom ničnerobení a...

– Ale aspoň ťa neuráža a nerobí ti hanbu, – prerušila ju teta. Zdalo sa, že zabudla na seba, lebo so záujmom počúvala ďalšie susedino rozprávanie.

– ...Ako sa to vezme. Jeho šéf ho nazýva šibnutý hráč. Eh, obávam sa, že onedlho bude na posmech každému, s kým prídedo styku. Počúvaj, ako sa včera znemožnil. Po obede som mu nakázala, aby šiel do záhrady naoberať čerešne na zaváranie. Neochotne súhlasil. Vrátil sa až podvečer. Povedal, že je veľmi ustatý, aby som mu uvarila kávu. Ja som práve umývala poháre, teda som si ho nevšímala. Až keď som pred neho postavila šálku s kávou, spýtala som sa, koľko tých čerešní naoberal, keď mu to tak dlho trvalo a je taký ustatý. Cez zuby zamrmlal:

– Asi dve-tri kilá. S prezretými sa už vtáky hostili. Lapaji... nesejú, nežnú... a predsa...

– Nemudruj! – zahriakla som ho, lebo sa mi nechcelo počúvať jeho táraniny. – Kde si dal tašku? Ukáž... Mykol plecom. Nevedel si spomenúť. Rozhliadla som sa po kuchyni, taška nikde. Vybľafla som napaprčene:

– Azda ju čert odniesol, alebo si ju tam zabudol? Nože si spomeň, ty kartár!

Pozrela som sa na dlážku k jeho nohám a v tom okamihu som zdúpnela od zľaknutia. Predstav si, že pod stoličkou som zbadala červenú mláčku. Napadlo mi, že mu krváca zlatá žila. Skríkla som naňho:

– Vstaň! Už sa choď do kúpeľne osprchovať a potom k doktorovi. Ach, však si ty len...

– Na-na-načo k doktorovi? – vyjachtal. Ohúrený sa zdvihol a ja som ihneď zistila, že mu nekrváca zlatá žila, ale sedel na taške a zadkom gniavil čerešne. No čo na to povieš? Kde mal rozum, keď si ľapol na tašku? Nedbaj! Keby to Inka bola videla, tá by ho dala do laty. Júj... Išlo ma rozhodiť od jedu. Nevedela som, či mu mám nadávať, alebo ho ľutovať. Obávam sa, že ho postihla tá Alzheimerova choroba, lebo sa povráva, že v týchto posledných rokoch všeobecného šialenstva sa rapídne šíri. Pobavene som sa rozosmial a napodiv aj na tetinych perách zaihral úsmev. Bol som rád, že sa dostala do lepšej nálady. Oživene povedala:

Nedbaj, len čo je pravda. Manželstvo sa nám obom nevydarilo.

Úryvok z poviedky, ktorá vyjde v knihe Vydededenci šťasteny v októbri.